Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník. On každú ratolesť, ktorá na mne neprináša ovocie, odrezáva, a každú, ktorá ovocie prináša, čistí, aby prinášala viac ovocia. Vy ste už čistí pre slovo, ktoré som vám povedal. Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia; lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť. Ak niekto neostane vo mne, vyhodia ho von ako ratolesť a uschne. Potom ich pozbierajú, hodia ich do ohňa a zhoria. Ak ostanete vo mne a moje slová ostanú vo vás, proste, o čo chcete, a splní sa vám to. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a stanete sa mojimi učeníkmi.“
Ježiš v Jánovom Evanjeliu je riadny provokatér. Je to tak ja v prípade dnešnej state keď používa obraz viniča. Opäť je nám treba siahnuť po Starom zákone ak chceme bližšie pochopiť Ježišove slová. Obraz viniča bol pre Ježišových súkmeňovcov, Židov veľmi dobre známy najmä z textov prorokov a niektorých žalmov. Sú to práve proroci, ktorí celý Izraelský národ prirovnávajú k viniču alebo niekedy aj k vinici. Na ilustráciu môžeme spomenúť:
„Z Egypta si preniesol vinicu, pohanov si vyhnal a vysadil si ju.“ (Ž 80,9; hebrejský aj grécky text hovorí o viniči)
„Bujným viničom je Izrael, rodí dostatok ovocia; čím viac ovocia mal, tým mal viac oltárov, čím lepšie sa viedlo jeho krajine, tým lepšie mal pomníky.“ (Oz 10,1)
„Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí!“ (Jer 2,21)
Ako vidno aj z týchto príkladov, proroci často používajú tento obraz s výčitkou: Boh sa staral o svoj ľud ako sa dobrý hospodár stará o svoj vinič/ vinicu a ako každý hospodár, čakal od svojho viniča/ vinice ovocie. A tu prichádza výčitka prorokov: Izrael mal najlepšiu starostlivosť akú si len mohol predstaviť, ale ovocie, ktoré od nich Boh čakal neprišlo. Silným v tomto zmysle je text z proroka Izaiáša:
„Zaspievam svojmu miláčikovi pieseň svojho priateľa o jeho vinici.
Vinicu mal miláčik môj na úrodnom úbočí.
Okopal ju, skálie z nej vyzbieral, viničom ju vysadil,
postavil uprostred nej vežu a lisom ju vystrojil.
Potom čakal, že urodí hrozno, urodila však plánky.
A teraz, občania Jeruzalema a mužovia Júdska, súďte medzi mnou a mojou vinicou!
Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej?
Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky?
Teraz však nechže vám ukážem, čo urobím ja svojej vinici:
pováľam jej plot a stane sa pastvou, zrúcam jej ohradu a bude pošliapaná.“ (Iz 5,1-5)
Podľa vízie prorokov mal teda viničom/vinicou byť Boží ľud, ktorý mal prinášať ovocie Bohu. Izrael mal slúžiť Bohu. V Jánovom evanjeliu však Ježiš hovorí: „Ἐγώ εἰμι ἡ ἄμπελος ἡ ἀληθινὴ (egó eimi he ámpelos he alethiné) /Ja som pravý vinič.“ (Jn 15,1) Biblisti sa zhodujú, že výraz „Ja som…“ po grécky ἐγώ εἰμι (egó eimi) je v Jánovom evanjeliu odkazom na Božie meno, ktorým sa Boh predstavuje Mojžišovi, keď sa mu zjavuje v horiacom kríku (porov. Ex 3,14). Ježiš akoby celú logiku otáčal: pravý vinič nie je Izrael, ale on, ten, ktorý je s Otcom jedno (ako to „pred chvíľou“ vysvetlil svojim učeníkom v kapitole 14), ktorý sa predstavuje jeho menom, on je pravý vinič, ktorý jediný môže prinášať pravé ovocie. Prirovnanie, ktoré sa používalo na ľud sa teraz používa na samého Boha v Kristovi! Kto komu teda skutočne prináša ovocie?
To však nie je všetko. Ježiš ďalej hovorí: „ἐγώ εἰμι ἡ ἄμπελος, ὑμεῖς τὰ κλήματα (egó eimi he ámpelos , hymeis ta klémata)/Ja som vinič, vy ste ratolesti.“ (Jn 14,4) Tu nám osoží trošku si objasniť slovo ratolesti. Grécke slovo κλήμα (kléma) v podstate znamená konáre, alebo lepšie povedané malé konáre (keďže gréčtina má ešte aj iné slovo: κλάδος (kládos), ktorým označuje hrubšie konáre, ako sú napr. konáre stromov), a veľmi často sa toto slovo používa v spojení s viničom. To, čo sa u nás prekladá ako ratolesti sú vlastne konáre viniča, z ktorých potom vyrastajú už samotné strapce hrozna. Prečo je toto upresnenie dôležité? Ak povieme vinič, máme tým namysli celý „strom“ viniča, aj s jeho konármi. Ak tieto konáre odrežeme, už nepovieme, že je to vinič, ale len kmeň viniča, alebo čosi podobné. Konáre viniča bez viniča sú konáre viniča, ale vinič bez konárov nie je vinič! Dokonca v textoch Starého zákona nachádzame state, kde konáre viniča sú paralelou k viniču samotnému: „Syn človeka, akú prednosť má drevo viniča (ἄμπελος/ámplelos) medzi všetkými stromami, vetvička (κλήμα/kléma), ktorá je medzi stromami lesa?“ (Ez 15,2) Text z Jánovho evanjelia tak nie je obyčajným prirovnaním, ale stáva sa hlbokým textom o jednote Krista s jeho učeníkmi. Učeníci bez Krista sú len konáre, ktoré, tak ako to učeníkom vysvetľuje samotný Ježiš, samé od seba ovocie prinášať nedokážu; tak ako ich neprinášal ani Izrael. Dokážu to len v napojení na pravý vinič, ktorým je Kristus, ktorý je jedno s Otcom. Avšak Kristus nie je kompletným viničom ak nemá konáre! Ak má platiť, že je pravým viničom, je ním len so svojimi konármi.
Na záver ešte čerešnička na torte. Asi najkrajší obraz vzťahu medzi Bohom a jeho ľudom je vo Svätom písme obraz ženícha a nevesty, alebo milého a milej. Milým je Boh a jeho milou je Izrael. A aj v tomto kontexte sa spomína vinica a vinič (ako to už dával tušiť aj citovaný text z Izaiáša). Milá v Piesni piesní hovorí:
„Ja patrím svojmu milému a jeho túžba za mnou nesie sa.
Poď, milý môj, zájdime na vidiek, nocujme v dedinkách!
Včasráno pôjdeme do viníc pozrieť sa na vinič, či sa už rozvíja, či sa kvet otvára, či kvitnú granátovníky.
Tam ti dám svoju lásku.“ (Pies 7,11-13)
Matúš Imrich
