Bratia moji, je nádherné ísť od jedného sviatku k druhému, prechádzať od modlitby k modlitbe a od jednej slávnosti k druhej. Lebo je tu čas, ktorý nám ponúka nový začiatok, veď oznamuje sväté veľkonočné sviatky, keď sa Pán obetoval. My sa ním živíme ako pokrmom života a jeho predrahou krvou stále obveseľujeme svoju dušu ako vodou z prameňa, a pritom sme stále smädní, stále horíme. Veď náš Spasiteľ sa ujíma tých, čo sú smädní, a vo svojej dobrote volá vo sviatočný deň tých, čo majú smädné srdce: „Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije.“ (Jn 7,37)
No nielen vtedy môže každý pristúpiť a uhasiť si smäd, ale kedykoľvek niekto prosí, ochotne sa mu dovolí pristúpiť k Spasiteľovi. Milosť tohto sviatku nie je obmedzená len na určitý čas. Jej žiarivý lúč nepozná západ,1 ale vždy je pripravený osvietiť ducha tých, čo po tom túžia. A nepretržite pôsobí na tých, ktorí majú osvietenú dušu a vo dne v noci uvažujú nad Božími knihami. Oni sú ako človek, o ktorom sa hovorí, že je blažený, ako sa píše vo svätom žalme: „Blažený človek, čo nekráča podľa rady bezbožných a nechodí cestou hriešnikov, ani nevysedáva v kruhu rúhačov, ale v zákone Pánovom má záľubu a o jeho zákone rozjíma dňom i nocou.“ (Ž 1,1-2)
Ale Boh, moji milovaní, ktorý pre nás na začiatku ustanovil tento sviatok, umožňuje nám sláviť ho každoročne. On vydal svojho Syna na smrť pre našu spásu a z toho istého dôvodu nám dáva sviatok, ktorý je zaradený do ročného cyklu. Tento sviatok nás vedie cez útrapy tohto sveta. Boh nám už teraz dáva spasiteľnú radosť prýštiacu z tohto sviatku, lebo nás privádza do jedného spoločenstva, všetkých všade duchovne zjednocuje, dáva nám možnosť spoločne sa modliť a spoločne vzdávať vďaky, ako to má byť na tento sviatok. A to je zázrak jeho dobroty: veď to on na tento sviatok zhromažďuje tých, čo sú ďaleko, a jednotou viery spája tých, čo sú azda telom vzdialení.
Z Veľkonočných listov svätého biskupa Atanáza, (Ep. 5, 1-2: PG 26, 1379-1380)
