16 „Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. 17 Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: »Poďte, už je všetko pripravené.« 18 A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: »Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!« 19 Druhý povedal: »Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!« 20 A ďalší povedal: »Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.« 21 Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: »Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!« 22 A sluha hlásil: »Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.« 23 Tu pán povedal sluhovi: »Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom. 24 Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.«
Symbol veľkej večere hovorí o radosti a obdarovaní. Každodenná skúsenosť semitského človeka s pohostinnosťou, večerou, svadbou… prezrádza hĺbku tajomstva: niekto sa o mňa stará. Niekto niečo pre mňa chystá, niekto ma očakáva, niekto na mňa myslí. V tej istej chvíli sa zvýrazňuje aj stretnutie. Radosť zo stretnutia, radosť z blízkosti, radosť z toho, že som obdarovaný.
Pri pozornom čítaní podobenstva nám určite neujde, že pozvaní hľadajú svoje „prijatie, naplnenie, šťastie, obdarovanie“ niekde inde. Výhovorky – lebo v skutku sú to len výhovorky a nič iné – znejú na prvé počutie logicky. Ale sú plytké. Zosmiešňujú pozývajúceho… Prezrádzajú presvedčenie, že spoločenstvo s inými, zdieľanie času a stretnutie v podstate sú zbytočné. Okrádajú človeka. Neurobia ho šťastným.
Niekedy sa zdá, že tento fenomén je veľmi rozšírený aj medzi nami, v dnešnej kultúre. Je síce pravda, že predvianočné trhy sú preplnené ľuďmi, námestia praskajú vo švíkoch. Nie je v tom nič zlé. Aj to patrí k životu. Ale sú to fakt stretnutia, z ktorých pramení radosť? Nachádzam najhlbší zmysel svojho života? Ozajstnú radosť? Nie veselosť pochádzajúca z medoviny či vareného vína…
Sme náchylní utekať „niekam inam“, kde dúfame nájsť svoje naplnenie, len nie v úprimnom vzťahu k Bohu a k iným. Pán prorokovi Izaiášovi hovorí: Čo vážite striebro za to, čo nie je chlieb, a svoju robotu za to, čo nesýti? (Iz 55,2). Neustále „utekanie“, neustále „váženie striebra a roboty“ za to „čo nenasýti“ – neuspokojí človeka nám potvrdzuje neustále hľadanie zážitkov. Vždy nové a nové zážitky. A v podstate je to jedno v čom: či gurmánskych repertoároch, či v nových destináciách alebo kultúrnom a športovom vyžití sa. Nechceme sa zastaviť a pýtať sa po zmysle vlastného života: načo žijem? Aký má vlastný môj život zmysel? Túto plytkosť zakrývame „zhonom“ za nové a nové zážitky, len aby som nezostal sám so sebou. Biblickou rečou: oženil som sa, ospravedlň ma; kúpil som pole – kúpil som voly, ospravedlň ma… A nie sme šťastnejší. To dokazuje obyčajné počítanie frustrovaných, depresívnych ľudí zvlášť v tomto čase. Štatistiky sú neúprosné a vysoké.
Päťdesiatročný výskum, ktorý zhrnul sociológ Robert Putnam, hovorí o kvalite života, o šťastí človeka. A výsledok? Spokojnosť, radosť a šťastie nezávisí vôbec od výšky IQ, od majetku, od sociálneho či politického postavenia. Vôbec nezávisí od toho, čo si človek môže dovoliť a kam všade sa môže dostať. Nezávisí ani od vzdelania a úspešnosti či atraktivity, krásy. Jednoducho závisí od hĺbky a úprimnosti vzťahov. Zaujímavé! Okľukou sa vraciame k tomu, k čomu nás pozýva sám Boh: večera je pripravená (v. 17b).
1 Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko! 2 Čo vážite striebro za to, čo nie je chlieb, a svoju robotu za to, čo nesýti? Počúvajte ma a budete jesť dobroty, v hojnosti sa bude kochať vaša duša. 3 Nakloňte si ucho a poďte ku mne, poslúchajte, aby vaša duša žila; a uzavriem s vami večnú zmluvu, neklamnú milosť Dávidovu…..
10 Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: 11 tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal. 12 Áno, s radosťou vyjdete, budete vyvedení v pokoji. Vrchy a kopce prepuknú v jasot pred vami a všetky poľné stromy budú tlieskať rukami. 13 Na mieste bodľačia vyrastie cyprus, na mieste pŕhľavy vyrastie myrta. To bude Pánovi na slávu, na večný pomník, ktorý nezhynie.
(Iz 55, 1-3.10-13)
Róbert Jáger, 2015
