(1) Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: (2) „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. (45) Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ (46) Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“
Lv 13,1–2.45–46
Päť Mojžišových kníh zvyčaje rozlišujeme pomocou ich grécko-latinských názvov Genezis, Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium. Dnešné liturgické čítanie je z Knihy Levitikus. Na základe tohto pomenovania by sme prirodzene očakávali, že sa v nej bude hovoriť o kňazskom rode levitov, ktorí boli potomkami Jakubovho syna Léviho. Avšak leviti sa v celom spise spomínajú iba raz, a aj to len okrajovo (25,32–34). Začiatok nášho úryvku spolu s ďalšími miestami v knihe upriamuje pozornosť skôr na Árona (vv. 1.2) a jeho synov, kňazov (v. 2). Označenie Levitikus napriek tomu nie je chybné a môžeme ho pokojne používať ďalej, pretože v helenistickom období, kedy vznikol daný názov, výraz leviti označoval kňazov vo všeobecnosti (Milgrom, 1).
Úvod nášho čítania potvrdzuje kňazskú líniu. Človeka s príznakmi choroby (v. 2) treba priviesť ku kňazovi Áronovi alebo jeho synom, aby sa pozreli na ranu (v. 3). Ale prečo sa píše, že chorého bolo treba priviesť? Nemohol prísť aj sám? Na jednej strane sa môže za privedením ukrývať normálny ľudský strach zo strany chorého (Milgrom, 777). Aj my sa bojíme lekárov, či skôr správ, ktoré nám môžu povedať, a liečby, ktorú nám môžu nariadiť, preto sa im vyhýbame. V prípade kožnej choroby, o ktorej rozlíšenie ide v našom texte, pacientovi spočiatku hrozila týždenná a dokonca opakovaná karanténa (vv. 4–5.21.26.31–33), čo určite nebola príjemná vyhliadka. Na druhej strane je tu úsilie príbuzných o zachovanie kultovej čistoty rodiny pred Bohom (Hartley, 190). Oboje má v sebe rozmer spoluzodpovednosti. Ešte inými slovami môžeme povedať, že išlo o lásku k chorému aj k Pánu Bohu.
Kým v prvých dvoch veršoch dnešného čítania sa choroba a s ňou súvisiaca rituálna nečistota iba skúmala, posledné dva verše sa týkajú už potvrdeného ochorenia a obsahujú presné inštrukcie, ktorými sa pozitívne testovaná osoba mala riadiť. Roztrhnuté oblečenie a neupravený zovňajšok pripomínali človeka, ktorý smúti za zomrelým. Volanie „Nečistý, nečistý!“ (v. 45) preto mohlo jasne určiť, že nejde o žiaľ za zosnulým a dôrazne upozorniť okoloidúcich, aby sa nepribližovali s úmyslom prejaviť sústrasť (Milgrom, 804–805). Nečistý človek volal, aby sa k nemu nikto nepriblížil. No týmto bolestným výkrikom sa Levitikus nekončí. V 23. kapitole čítame ešte o inom volaní. Ide o zvolávanie zhromaždenia na slávenie Pánových sviatkov (23,2.4.21.37 – odporúčam ekumenický alebo Botekov preklad). Izraeliti sa majú zvolávať, zhromaždiť sa, priblížiť sa k sebe a priblížiť sa k Bohu.
Pred Bohom sme všetci nečistí, ale tu sa to nekončí. Písmo svojich čitateľov neutápa v chorobe, bolesti ani izolácii, hoci pred uvedenými skutočnosťami nezatvára oči. Kniha Levitikus prostredníctvom motívu volania naznačuje možnosť prechodu od náreku k radosti, od choroby k zdraviu a od samoty k spoločenstvu. Boh sa nám v Ježišovi Kristovi tak pripodobnil, že na kríži prijal za svoju našu izoláciu a výkrik opustenosti (Mk 15,34). Súčasne nás v Ježišovi urobil podobnými sebe. Vydajme sa spolu s Ježišom na cestu obnovy nášho vnútra, našich rodín a cirkevných spoločenstiev. Nech je menej bolestného volania a viac výkrikov radosti. Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: ESPÉ – Víťaz
Literatúra:
HARTLEY, J. E., Leviticus (Word Biblical Commentary; Dallas 1992) IV.
MILGROM, J., Leviticus 1–16 (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) III.
