(5) Toto hovorí Pán: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka; telo urobil svojou oporou a jeho srdce sa vzďaľuje od Pána. (6) Bude ako tamariška na púšti, neuzrie prichádzať blaho, svoj domov bude mať v suchopárnej pustatine, v zemi soľnatej, kde sa nedá bývať. (7) Požehnaný človek, čo dúfa v Pána, Pán bude jeho oporou. (8) Bude ako strom zasadený pri vode, ktorý k potoku vystiera korene; nebude sa báť, keď príde horúčosť, jeho lístie zostane zelené; ani v suchom roku nebude mať starosti a neprestane rodiť ovocie.“
(Jer 17,5–8)
Kniha proroka Jeremiáša je v prvej polovici dnešného úryvku veľmi skeptická ohľadne spoliehania sa na človeka. Úvodné slová sú nekompromisne tvrdé: „Zlorečený človek, ktorý sa spolieha na človeka“ (v. 5). Zdá sa, ako keby vôbec nebolo správne ani možné dôverovať iným ľuďom. Prorok však nehovorí o tom, že by si ľudia vo všeobecnosti nemali dôverovať. To by viedlo k vzájomnému upodozrievaniu, kontrolovaniu či špehovaniu a zo života by sa stalo peklo.
Podľa niektorých autorov (Lundbom, 786) náš text odráža konkrétnu spoločensko-politickú situáciu. Maličké Judské kráľovstvo sa ocitlo uprostred bojov, ktoré zvádzali dve veľké ríše; Egyptská a Babylonská. Jeruzalemský kráľ Joziáš sa do toho zamiešal a v roku 609 vytiahol proti vojskám faraóna Necha, no utrpel veľkú porážku a zahynul. V tomto prípade by prorocký výrok slúžil ako poučenie a varovanie pred používaním vojenskej sily. Podobne reagoval Ježiš, keď ho prišli zajať do Getsemanskej záhrady a ktosi ho chcel brániť mečom. Vtedy vyslovil známe slová: „… všetci, čo sa chytajú meča, mečom zahynú.“ (Mt 26,52).
Iní hovoria, že Jeremiáš mal pôvodne na mysli svoju vlastnú nešťastnú situáciu (Holladay, 490). Všetci sa obrátili proti nemu a on sa cítil opustený a sám. Dokonca aj Boha vnímal ako nespoľahlivý prameň vody, ktorý raz tečie a inokedy nie (Jer 15,18). No Boh ho učí, aby sa nenechal znechutiť protivníkmi a napriek negatívnym pocitom dôveroval v Božiu pomoc (Jer 15,19n). Slová nášho čítania by tak boli Jeremiášovou odpoveďou Bohu a jeho osobným vyznaním viery.
Zvláštne je, že téma cesty prekliatia a cesty požehnania, ktorú predstavuje naše čítanie, je uvedená formulou: „Toto hovorí Pán“ (v. 5). Nejde teda o bežnú ľudskú múdrosť, ako napr. v prvom žalme, ktorý zdieľa s naším úryvkom veľa podobných prvkov. Boh vo svojej múdrosti pozná človeka. Vie, čoho sme schopní – v najhoršom aj najlepšom zmysle slova. Pozýva nás, aby sme sa vybrali na cestu dôvery. Kto sa neutieka k násiliu a nenecháva sa znechutiť zlobou prostredia, bude požehnaný. A to nie len pre seba samého. Aj iným poskytne tieň pred páľavou zla a ovocím svojho dobrého života im pomôže.
Všetkým čitateľkám a čitateľom prajem požehnanú nedeľu naplnenú dôverou a pokojom.
V archíve našej stránky nájdete aj staršie zamyslenia k nedeľnému čítaniu:
Rok 2019: Jer 17,5–8
Rok 2021: Jer 17,5–10
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra:
HOLLADAY, W. L., Jeremiah 1, chapters 1–25 (Hermeneia—a Critical and Historical Commentary on the Bible; Philadelphia 1986).
LUNDBOM, J. R., Jeremiah 1–20 (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 21A.
