1 Pán povedal Mojžišovi a Áronovi: 2 „Ak sa niekomu vyhodí na koži opuchlina, pľuzgier alebo biela škvrna, čo býva príznak malomocenstva, nech ho privedú ku kňazovi Áronovi alebo k niektorému z jeho synov, kňazov. 45 Malomocný, napadnutý touto ranou, bude mať roztrhnutý odev, neupravené vlasy na hlave, zakrytú bradu a bude volať: ‚Nečistý, nečistý!‘ 46 Celý čas, čo bude malomocný, bude nečistý a bude bývať sám mimo tábora.“
(Lv 13,1-2.45-46)
V nedeľnom starozákonnom čítaní máme úvod a záver rozsiahleho pojednania o závažnom ochorení kože (hebr. caraʹat), ktorú slovenský text označuje výrazom malomocenstvo. Prvé dva verše detailného návodu hovoria o tom, že človeka s určitými príznakmi treba najprv priviesť ku kňazovi. Zaujímavé je, že nemá prísť sám, ale má byť niekým privedený. Motív privedenia ku kňazovi sa opakuje aj vo v9. Lekcionár vynecháva jadro tohto textu. V ňom sa čitateľ môže dozvedieť, načo je potrebné takého človeka priviesť práve ku kňazovi, veď by potreboval skôr lekára. Úlohou kňaza bolo rozlíšiť, či ide o tú kožnú chorobu, ktorá robila človeka rituálne nečistým, alebo o nejaký iný kožný problém, pričom dotyčný bol čistý. Vidíme teda, že kontext nie je v prvom rade medicínsky, ale kultový. A kňaz mal schopnosť (či dokonca povinnosť) rozlišovať.
Caraʹat sa v starozákonných rozprávaniach spomína iba zriedkavo, avšak vždy v dramatických okolnostiach; Boh dáva často najavo, že sa mu nepáči konanie konkrétneho človeka a postihne ho touto chorobou. Najmarkantnejšie príklady predstavujú Mojžišova sestra Miriam v Num 12,10; Námanov sluha Giezi v 2Kr 5,27; a predovšetkým kráľ Oziáš v 2Krn 26,16-21 (porov. Hartley, Leviticus: WBC, s. 188). Vo vymenovaných prípadoch bola kultová nečistota súčasne aj morálnym previnením. V stati o horiacom kríku (Ex 4,6) bolo caraʹat na Mojžišovej ruke znamením Božieho pôsobenia. Vo všetkých prípadoch však platí, že to, čo je rituálne čisté, určuje jedine Boh. Starozákonný človek sa učil rozlišovať, či sa Bohu jeho konanie páči alebo nie. Hoci nemal k dispozícii súčasné poznatky vedy a medicíny, vedel, že Boh ho napomína aj trestá, že vstupuje do jeho života a chce mu dobre. Všeobecný odpor voči kožným chorobám v minulosti vychádzal z toho, že porušená pokožka evokovala smrť. Dôležité bolo tiež poznanie, že kožné problémy sa nedali jednoducho umyť alebo odstrániť vonkajším spôsobom, vychádzali zvnútra. Riešením mohla byť iba radikálna vnútorná premena (Heller, Na čem mi záleží, s. 32). Dnešná nedeľa nás pozýva na vlastnej koži zakúsiť hlbokú vnútornú premenu darovanú Ježišom Kristom.
© Jozef Kohut, 10.2.2018
