Bože, buď nám milostivý a žehnaj nás; * a tvoja tvár nech žiari nad nami,
aby sa tvoja cesta stala známou na zemi * a tvoja spása medzi všetkými národmi. R.
Nech sa tešia a jasajú národy, †
že spravodlivo súdiš ľudí * a spravuješ národy na zemi. R.
Bože, nech ťa velebia národy, * nech ťa velebia všetky národy.
Nech nás Boh požehná * a nech si ho ctia všetky končiny zeme. R.
(Ž 67, 2-3. 5. 6+8)
„Bez Božieho požehnania márne ľudské namáhania.“ Táto múdrosť našich predkov vo viere môže byť smerovkou a odpoveďou na mnohé problémy súčasnosti. Požehnanie je veľmi bohatá a rôznorodá biblická téma, ktorá sa odráža aj v Žalme 67.
Boží ľud na seba zvoláva požehnanie na začiatku aj na konci tohto žalmu, pričom v úvode sa pridáva téma Božej tváre, podobne ako v známom kňazskom požehnaní v Num 6,24-26. V obidvoch textoch je prosba o požehnanie spojená s vzývaním Boha. V požehnaní z Knihy Numeri sa používa meno Jahve a v Ž 67 je to Elohím. Boh má meno, je možné osloviť ho a volať k nemu. Má aj tvár, je konkrétny a osobný. Prosba o Božie požehnanie je zároveň vyznaním jeho štedrosti a moci.
Boží ľud nie len prosí o Božie požehnanie, on ho už zakusuje ako dar. V našom žalme to vyjadruje verš 7 (Lekcionár na 6. Veľkonočnú nedeľu v roku C ho vynecháva) slovami: „zem vydala svoj plod“. Izrael ďakuje za úrodu a uvedomuje si to, čo neskôr zopakuje v iných súvislostiach sv. Pavol v Prvom liste Korinťanom; totiž, že vzrast dáva Boh. (1 Kor 3,6-7)
Veľmi zaujímavý je univerzálny rozmer Žalmu 67. Celá zem a všetky národy sú pozvané spoznať Božiu cestu a jeho spásu, jeho spravodlivé súdy a starostlivosť, a majú si ctiť Boha. Božie pozvanie pre pohanov sa zavŕšilo v Ježišovi Kristovi, umučenom a zmŕtvychvstalom, ktorý je obraz neviditeľného Boha, a ktorého slovo na celom svete prináša ovocie a rastie (porov. Kol 1).
© Jozef Kohut 4.5.2013
