V nedeľnom evanjeliu počúvame Ježišove slová učeníkom predtým ako bol ukrižovaný, vstal z mŕtvych a vystúpil na nebesia. Hovorí o Duchu Svätom, ktorý príde a pripomenie im všetko čo im povedal, ale už v inom svetle v zmysle, že si učeníci uvedomia význam všetkých Ježišových slov, ktorým sa donedávna ešte čudovali.
Ježiš po zmŕtvychvstaní pobudne s učeníkmi a potom ich opúšťa. Tu si môžeme všimnúť, že učeníci sú z Ježišovho odchodu smutní. On ich však povzbudzuje slovami: „Odchádzam a prídem k vám. Keby ste ma milovali, radovali by ste sa, že idem k Otcovi, lebo Otec je väčší ako ja.“
Smútok alebo tiež žiaľ, zármutok. Každý z nás bol aspoň raz v živote smutný. Smútok patrí k nášmu životu asi tak ako radosť. Čo vlastne je ten smútok? Smútkom môžeme nazvať stav dlhotrvajúceho zarmútenia, ktorý je charakterizovaný utlmenou psychickou aktivitou a znížením psychickej odolnosti voči pôsobiacim vplyvom, podnetom. Smútiaci človek je sprevádzaný pocitmi bezmocnosti, slabosti a prázdnoty. Smútku sa venovala Elisabeth Kubler-Rossová. Celý svoj profesijný život venovala starostlivosti o umierajúce deti. Pri týchto prípadoch si všimla, že smútok v človeku prechádza istým „vývojom“ a popísala nasledujúce fázy smútenia:
1. fáza je tzv. popieranie. Popieranie pomáha človeku prežiť prvotný šok zo straty. Je to akési otupenie, ktoré nám pomáha mechanicky plniť každodenné úlohy, bez toho, aby sme si uvedomovali, čo sa vlastne stalo. Vedome o strate vieme, ale popierame ju skôr v symbolickej rovine predstáv. Svojim blízkym, ktorých sme stratili ustielame naďalej posteľ, vyzeráme ich z okna a pod. Popieranie nám pomáha pripustiť si iba toľko koľko dokážeme reálne zvládnuť. Po čase však prijímame realitu a na povrch sa dostáva bolesť.
2. fáza – hnev: Pri tejto fáze pociťujú smútiaci výrazný hnev na niekoho. Môžu sa hnevať na lekárov, ktorí toho neurobili dosť, na príbuzných, ktorí neprišli na pohreb ale aj na samotného blízkeho, ktorý odišiel a prečo im to urobil. Tento hnev je v podstate pretransformovaná neznesiteľná bolesť. Je to spôsob, ako dať nášmu prežívaniu aspoň nejakú štruktúru.
3. fáza – vyjednávanie: V tejto fáze sa smútiaci vracia do minulosti a predstavuje si, čo by sa mohlo urobiť inak, napríklad ako sme mohli predísť nehode, nasadiť iný druh liečby a pod. Pri tejto fáze sa tiež vyskytujú verbalizácie ako: „Mohol som zomrieť ja namiesto neho …“ a pod.
4. fáza- depresia: Depresia prichádza vtedy ak zistíme, že ani vyjednávanie nepomáha a my zrazu čelíme svojmu smútku. Tento smútok nie je patologický, práve naopak, je normálnou a nevyhnutnou reakciou na ťažkú udalosť.
5. fáza – prijatie: Je to obdobie, kde sa postupne učíme existovať bez blízkeho, ktorého sme stratili. Neznamená to, že všetko musí byť už v úplnom poriadku. Začína nás postupne viac zaujímať svet okolo nás, nadväzujeme nové alebo obnovujeme staré priateľská.
Tieto vyššie popísané fázy nemôžeme brať ako striktne vyskytujúce sa počas doby smútenia. Každý z nás je individuálna bytosť a so smútkom sa môže vyrovnať trochu inak.
Rossová si všimla aj inú vec a to, že veriaci ľudia oveľa ľahšie zvládajú stratu svojho blízkeho ako neveriaci. Dôvodom môže byť útecha v tom, že život pokračuje v zmysle viery ďalej a nekončí sa tuto na zemi. Už len také pomyslenie na to a viera v túto skutočnosť pomáha ľuďom preniesť sa cez stratu blízkeho lepšie, ako u niekoho, kto si myslí, že cesta ďalej nepokračuje a končí sa iba smrťou.
Aj keď učeníci smútili za Ježišom povzbudil ich slovami: Odchádzam a prídem k vám. Tak aj my majme tieto slová na pamäti, nech sú nám nádejou v ťažkých chvíľach.
© Mgr. Peter Chomjak, 3.5.2013
