1 Pán povedal Mojžišovi: 2 Prehovor k celej pospolitosti Izraelových synov a povedz im: Buďte svätí, lebo ja, Pán, váš Boh, som svätý. 17 Nenos vo svojom srdci nenávisť voči svojmu bratovi; napomeň ho, aby si sa neobťažil jeho hriechom. 18 Nepomsti sa a neprechovávaj hnev k synom svojho ľudu. Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého. Ja som Pán.“
(Lv 19,1–2.17–18)
Sväté písmo veľmi jasne ukazuje, že Boh je Boh a človek je človek. Človek a Boh sú odlišní. Boh prebýva v nebi, človek na zemi. Kým Boh je spravodlivý, verný a milosrdný, človek je presným opakom. U proroka Izaiáša je jeden aspekt tejto rozdielnosti vyjadrený nasledovne: „moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty“ (Iz 55,8). Boh prevyšuje človeka vo všetkom, a človek sa v ničom vlastnými silami nemôže rovnať Bohu.
Napriek tomu hneď na začiatku Starého zákona v prvej kapitole Knihy Genezis čítame, že Boh stvoril človeka na svoj obraz (porov. Gn 1,26–27). Ľudia v sebe nosia pečať svojho Stvoriteľa. Druhá kapitola tej istej knihy hovorí o dychu života, ktorým Pán, Boh urobil človeka živou bytosťou (porov. Gn 2,7). Tu je len inými slovami vystihnuté, že človek má čosi spoločné s Bohom; je živý, lebo má účasť na Božom živote.
Dnešné prvé čítanie z Knihy Levitikus prináša výzvu k svätosti. Máme tu pokračovanie línie z úvodu Písma. Izrael sa má podobať svojmu Bohu v svätosti. Je to viac ako rozkaz. Boh túži, aby sa mu jeho ľud podobal a súčasne vyjadruje, že tento potenciál je možné naplniť, preto žiada svätosť.
Druhá časť čítania nás obracia do vnútra. Pravá svätosť nie je nikdy iba záležitosť vonkajška, ani nie je nariadená len zvonku. Vychádza z vnútra, a keď je prijatá, mení srdce. Slovami súčasného autora môžeme povedať: „Svätosť, to je Boh v nás a náš život v ňom.“ (Hučko, 67) Nech sme teda stále hlbšie v Bohu, aby sme svojimi postojmi, slovami a konaním nevytvárali karikatúru svätosti, ale jej pravdivý obraz.
Literatúra: Hučko, L. Hľadanie súvislostí. Bratislava : Karmelitánske nakladateľstvo, 2009.
Foto: Yøe Kovalík
