V nedeľnom evanjeliu čítame Ježišovu reč, keď vystupuje na nebesá. Svojim učeníkom dáva posledné pokyny, lúči sa s nimi. Práve pred rokom som sa v úvahe k tejto téme venoval technike, ktorá sa používa, keď sa niekto nedokáže preniesť cez nejakú veľkú stratu, buď smrť blízkeho človeka, alebo jeho odchod. Názov techniky je prázdna stolička. Zmyslom je, že do miestnosti sa dá jedna prázdna stolička a smútiaci si má predstaviť na nej toho koho stratil a povedať mu myšlienky, ktoré nestihol, ktoré by chcel, aby dotyčný ešte počul.
Každý z nás prežil v živote nejakú stratu, buď väčšiu alebo menšiu. Každý sa so stratou vyrovnáva po svojom. Smútenie je prirodzená vec, ktorá patrí k životu každého z nás. Je to čas, keď sa vyrovnávame s tým, že niekto blízky od nás odišiel. Rozmýšľame, prečo sa to muselo stať práve nám, čo by bolo keby sa to nestalo, niekedy sa obviňujeme, že je to naša chyba, inokedy hľadáme vinníkov v ostatných. Aj toto sú stratégie ako sa naša myseľ snaží zmenšiť intenzitu smútku. Smútok a prázdnota umocňujú pocity neistoty, obavy z budúcna. Je to pochopiteľné. Zabehnutý život, v ktorom sme už ako tak presvedčení, že už vieme fungovať sa zrazu mení a my sa musíme znova prispôsobovať zmenám. Keď sa hovorí o smútení a myslím si, že aj z predchádzajúcich riadkov má každý v mysli stratu – smrť blízkeho. Ale smútime aj pri iných príležitostiach, pri rozchodoch so životným partnerom, pri neúspechoch v práci a pod. Dnes by som sa chcel venovať technike, ktorá je už staršia, ale podľa mňa stále veľmi účinná. Používa sa najmä pri rozchodoch. Je to technika poštára. Postup je veľmi jednoduchý. Smútiaci sa pokúsi napísať list na rozlúčku pre osobu, ktorú opúšťa, alebo ktorá ho opustila. V liste by mali byť myšlienky, slová, ktoré by mu chcel ešte povedať, niečo dovysvetliť, zaželať alebo len povedať zbohom. Niekedy pri smútení v nás prevládajú pocity zmätenia, nevieme čo skôr, valí sa to z každej strany. Práve písanie má vplyv na to, že si v našich myšlienkach vieme ako tak upratať tým, že ich verbalizujeme a dávame na papier. Technika končí vložením listu do obálky. Možno si myslíte, že už ho len poslať danej osobe, ale zmyslom je tento list nikdy neodoslať. Môže sa buď uchovať do budúcna, alebo sa nejako zničí.
Učeníci sa lúčia s Ježišom, taktiež smútia, ale majú v srdci dôležitú vec, na ktorú my niekedy zabúdame. Tou vecou je viera a nádej. Majú vieru a nádej, že sa s Ním po smrti znova stretnú. Viera a nádej nás učí nevzdávať sa, vstať aj keď padáme. My veriaci máme nádej a vieru, že tento život po smrti nekončí, že sa znovu, tak ako učeníci, stretneme s Ježišom. Ľudia, ktorým sa nedarí alebo ich život sa nevyvíja podľa ich predstáv musia tiež veriť a mať nádej, že jedného dňa bude všetko znova farebnejšie, začne sa im dariť, stretnú životnú lásku a pod. Pestujme teda všetci v srdci nádej a vieru.
Mgr. Peter Chomjak
7. veľkonočná A – pohľad psychológa
