Ježiš sa odobral odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. 14 Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých. 15 A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“ 16 Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“ 17 Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“ 18 On povedal: „Prineste mi ich sem!“ 19 Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom. 20 Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. 21 A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov, okrem žien a detí.
22 A hneď rozkázal učeníkom, aby nastúpili na loďku a išli pred ním na druhý breh, kým on rozpustí zástupy. 23 Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. 24 Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. 25 Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. 26 Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. 27 Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 28 Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ 29 On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. 30 Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ 31 Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ 32 A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33 Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“
Dnes vidíme Ježiša ako nasýtil množstvo zástupu dvoma rybami a piatimi chlebmi – len mužov bolo 5000. Hneď potom ide na horu, aby sa tam modlil. Úplne sám. Modlitba. Skúsme si položiť otázku ako vyzerá moja modlitba?
Často sa stretávame s fenoménom dal – má dať. Človek sa obracia k Bohu, keď je už veľmi zle. Keď si už naozaj nevie rady dať, je schopný obetovať hodiny a hodiny modlitby, recitovať to či ono. Dáva Bohu svoj čas, modlitby a očakáva odpoveď. “obetuje” Bohu púť, cestu, námahu, almužnu, len aby sa domohol odpovede. Všimnime si však, že keď odpoveď príde, naša vďaka je krátka. Veľmi sa “nerozkecávame” – ak vôbec človek poďakuje.
Inokedy, keď veci idú dobre, veľmi si ani nespomenieme na Boha alebo mu “posielame” krátke myšlienky cestou do práce alebo domov. Tak narýchlo, veď všetko je v pohode.
Človek stretne aj takých, ktorí behajú v jeden a ten istý deň z chrámu do chrámu, denne možno aj päť omší, lebo “zhromažďujem požehnanie, milosti”. Akoby milosť bola merateľná…sú to kilá, tony či hektolitre??? A poznám aj ľudí, ktorí si myslia, že sa modlia, lebo ovládajú takú či onakú psycho techniku na koncentráciu alebo ovplyvňovanie svojho vedomia alebo vedomia iného človeka.
Ak sa pozastavíme a porozmýšľame, určite neujde našej pozornosti mentalita, ktorá sa skrýva za tým všetkým. Boh je obchodník. Musím mu dať, aby som dostal. Keď odpoveď neprichádza, hneváme sa. A myslíme si, že právom: veď som mu venoval svoj čas, modlitby, energiu….mohol som robiť niečo iné…a On? S vďakou neponáhľame, veď aj prečo? Dostal som, no ale najprv som dal, či? Alebo „zbieranie“ milosti. Bohu sa musím zalíškať, lebo ináč nedostanem nič. A keď dávajú, ber. Čím viac….
Keď sa započúvame do Božieho slova, zrazu zistíme, že Boh nie je vôbec takýto. Už u proroka Izaiáša hovorí: moje myšlienky nie sú vaše myšlienky; vaše cesty nie sú moje cesty (Iz 55). Ježiš hovorí, že Otec dáva dážď rovnako dobrým ako aj zlým. Necháva svietiť slniečko spravodlivým aj nespravodlivým. A v podobenstve prirovná Otca k hospodárovi, ktorý si najal robotníkov a dohodol s nimi mzdu. A tú istú mzdu dal aj tomu čo prišiel hodinu pred záverečnou. A pobúreným hovorí: máš na mňa ťažké srdce, lebo chcem byť rovnako dobrý ku všetkým? (porov. Mt 20, 1-15).
To skôr my projektujeme vlastné postoje na Boha. V nás samých – často podvedome – je mentalita obchodníka, „dal som – má dať“, alebo „keď dávajú ber, a ber veľa veľa“. A potom si myslíme, že aj Boh je taký. Preto mnohokrát Boh mlčí, neodpovedá na našu modlitbu. On z nás nechce vychovať ľudí tejto obchodníckej mentality, v ktorej chýba blízkosť, intimita a priateľstvo. Ak načrieme do pokladnice Božieho slova, nájdeme krásny príklad modlitby. 1 Kráľov 3 nám rozpráva príbeh mladého Šalamúna, ktorý akurát nastúpil na trón. Obetoval Bohu a on sa mu v noci zjavil. Pristúpil k Šalamúnovi, aby si kráľ niečo žiadal. V tom sne sa Šalamún modlil takto:
„Ty si môjmu otcovi Dávidovi preukázal veľkú priazeň, pretože kráčal pred tebou verne, spravodlivo a so srdcom obráteným k tebe. A túto priazeň si mu zachoval, veď si mu dal syna, ktorý sedí na jeho tróne, ako je tomu dnes. 7 Teraz však, Pane, môj Bože, ty si ustanovil svojho sluhu za kráľa namiesto môjho otca Dávida. Ale ja som malý chlapec, neviem, čo si počať. 8 A pritom stojí tvoj sluha uprostred tvojho ľudu, ktorý si si vyvolil, ľudu početného, ktorý pre množstvo nemožno spočítať ani odhadnúť. 9 Daj teda svojmu sluhovi srdce pozorné, aby spravoval tvoj ľud a rozlišoval medzi dobrým a zlým. Veď ktože by (ináč) mohol spravovať tento tvoj početný ľud?“
Pozorné srdce v hebrejčine je „počúvajúce srdce“ – srdce vnímavé na Boží hlas, srdce citlivé na dobro a zlo, schopné rozlišovania. A Božia odpoveď?
10 Pánovi sa páčilo, že si Šalamún žiadal túto vec. 11 Preto mu Boh povedal:
„Pretože si si žiadal túto vec a nežiadal si si dlhý vek, ani si si nežiadal bohatstvo, ani si nežiadal život svojich nepriateľov, ale si si žiadal chápavosť, aby si pochopil právo, 12 urobím ti podľa žiadosti: Hľa, dám ti srdce múdre a chápavé, takže tebe podobného nebolo pred tebou a takého, ako si ty, nebude ani po tebe. 13 Ale dám ti aj to, čo si nežiadal, aj bohatstvo, aj slávu, takže ti po všetky tvoje dni nebude podobného medzi kráľmi. 14 A ak zachovávaním mojich ustanovení a mojich príkazov budeš kráčať po mojich cestách, ako kráčal tvoj otec Dávid, dám ti aj dlhý vek.“
Dobrá modlitba je modlitbou o pozorné, počúvajúce, vnímavé, bdelé srdce. Ono totiž zbadá nielen to, čo je dobré a zlé, dobré a lepšie, ale spozná aj Božiu prítomnosť. Zbadá Ježiša vo vlastnom živote a v problémoch bude vedieť o čo prosiť. Otvoria sa oči a človek zbadá, že všetko má zmysel. Že nie je sám. Že je súčasťou obrovského plánu, cesty, ktorá vedie naspäť k Otcovi, do jeho domu. Zbadá aj človeka. Tak ako Ježiš. Ježiš sa zľutoval nad zástupmi. Jeho srdce bolo plné empatie voči ľuďom.
A k tomu všetkému Boh priloží aj šťastie, aj zdravie, aj úspech aj bohatstvo. Hľadať najprv Božie kráľovstvo znamená prosiť o takéto počúvajúce srdce. Stojí za to obrátiť sa k Bohu a žiadať to, čo si žiadal Šalamún. Budeme prekvapení. Zmení sa nielen pohľad na svet a seba samých, ale aj samotná modlitba. Bude v nej viac vďačnosti, vedomia o Jeho blízkosti a empatia voči iným. Staneme sa slobodnými a veľkodušnými. Stratí sa strach a neistota, ktoré nás v rôznych formách prenasledujú.
© Jáger Róbert, 2014
