23 Keď rozpustil zástupy, vystúpil sám na vrch modliť sa. Zvečerilo sa a on tam bol sám. 24 Loďka bola už mnoho stadií od zeme a zmietali ňou vlny, lebo vietor dul proti nim. 25 Nad ránom sa, kráčajúc po mori, blížil k nim Ježiš. 26 Keď ho učeníci videli kráčať po mori, vzrušení vraveli: „Mátoha!“ A od strachu vykríkli. 27 Ale Ježiš sa im hneď prihovoril: „Vzchopte sa! To som ja, nebojte sa!“ 28 Peter mu povedal: „Pane, ak si to ty, rozkáž, aby som prišiel k tebe po vode.“ 29 On povedal: „Poď!“ Peter vystúpil z loďky, vykročil po vode a šiel k Ježišovi. 30 Ale keď videl silný vietor, naľakal sa. Začal sa topiť a vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ 31 Ježiš hneď vystrel ruku, zachytil ho a povedal mu: „Maloverný, prečo si pochyboval?“ 32 A keď vstúpili do loďky, vietor utíchol. 33 Tí, čo boli na loďke, klaňali sa mu a vraveli: „Naozaj si Boží Syn!“ 34 Preplavili sa na druhý breh a došli do kraja Genezaret.
6. jún 1944, keď sa vylodilo 160 000 spojeneckých vojakov v Normandii a začal sa boj proti fašistickému Nemecku na európskom kontinente, nazvali Dňon D. Bol to rozhodujúci deň II. svetovej vojny a mnohí právom tvrdia, že vojnu Spojenecké mocnosti vyhrali práve v tento deň. Od toho dňa Spojenci napredovali, vyhrávajúc bitku za bitkou. Samotné víťazstvo sa zavŕšilo o rok neskôr, 8. mája 1945 v Berlíne.
Keď hľadáme rozhodujúci moment víťazstva a úspechu prvej skupiny Ježišových učeníkov, moment, v ktorom sa rozhodlo o úspešnosti misie, potom tým momentom je to, čo sme práve čítali v evanjeliu. Keď Peter vykročil po vode a uvidel silný vietor, celý kontext rozbúreného mora, vykríkol: „Pane, zachráň ma!“ Tento výkrik je kľúčom k úspechu. Výkrik, ktorý uznáva vlastný strach a v ňom neschopnosť obstáť.
Strach je to, čo nás mnohokrát brzdí a uväzní. Strach dokáže človeka paralyzovať doslova a do písmena. Podáš mu prst, schmatne celú ruku. Venuješ mu 5 minút, zrazu ho máš celý deň pred sebou. Opantá celú myseľ, srdce i telo. Strach, keď sa raz usalaší v ľudskom srdci, stáva sa zlým pánom: je to prvá vec, s ktorou sa ráno stretávaš a posledná, s ktorou líhaš. Okráda človeka o radosť, pokoj i tvorivú fantáziu. Zväzuje.
Mali by sme si však byť vedomí autority, ktorú sme dostali od Krista. Zakaždým, keď nás strach opantáva On stojí pri tebe i volá ťa: vykroč a pohroz strachu! Pošli ho preč! Poruč mu, ako Ježiš poručil rozbúrenému moru: mlč! Uvedomenie si tejto moci, ktorú nám dáva Svätý Duch, prebývajúci v každom pokrstenom človeku, nás oslobodzuje. S úsmevom môžeme povedať, že odvážne vzopretie sa strachu v mene a v moci Ježiša z Nazareta pôsobí ako tabuľka na dverách úradu práce: niet voľného miesta! A strach odchádza, stráca silu nad nami. Pavol naozaj pravdivo pripomína: Žijeme, pravda, v tele, ale nebojujeme podľa tela – lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby! (2 Kor 10,3-4). A tou zbraňou je Božie slovo. Akonáhle sa myseľ zaoberá slovom, ktoré čítalo v Biblii, akonáhle toto slovo je prítomné v ľudskom srdci, strach nemá šancu. Strach je pokorený slovom, ktoré má moc boriť hradby, lebo to sľubuje sám Boh: hľa, obrátim svoje slová v tvojich ústach na oheň a tento ľud na drevo a strávi ich (Jer 5,14).
Veľký obrat nastane vtedy, ak sme sami konfrontovaní vlastným strachom, tak ako Peter. Bol odhodlaný ísť za Ježišom, urobil aj krok, ale okolnosti ho vohnali do zúfalého strachu. Vtedy vykríkol o pomoc a Ježiš mu podal ruku. Zážitok strachu a záchrany ho naučili komu má dôverovať! Táto skúsenosť ho naučila čie slovo má moc! Keď sledujeme Petrov život, naozaj sa presviedčame, že nezostalo mu nič iné, ako dôverovať Ježišovi a k nemu volať, keď bolo najhoršie. Zradil síce u Kajfáša na dvore (Mk 14,66-72), ale keď mu svitlo, čo urobil, horko sa rozplakal a ľutovať. Keď stáli pred Veľradou nebojácne odpovedali, že viac treba poslúchať Boha ako človeka (ApSk 4,19-20; 5,29). A toto spoliehanie sa na Ježiša ho viedlo od Jeruzalem cez Antiochu až do Ríma, aby všade hlásal radostnú zvesť o Ježišovi.
Preto je dobré pre každého z nás, aby sa naučil volať k Ježišovi vtedy, keď sa „topí“, keď nevie kam z konopí. Táto dôvera je začiatkom vyhratej vojny. Potom nasledujú už len víťazstvá nad vlastným strachom, bezmocnosťou alebo malosťou. 6.6.1944 Spojenci vyhrali vojnu. Bol to rozhodujúci deň, rovnako ako je deň, v ktorom ty sám vykríkneš k Ježišovi ako Peter.
©róbert jáger, 2013
