Pokora je slovo, ktoré neradi počujeme. Dnes možno povedať, že toto slovo ani nie je moderné. Všímajme si postavenie stotníka – človeka, ktorý má v pomyselnej organizačnej štruktúre nad sebou vedenie a zároveň má podriadených. Najprv posiela starších s prosbou o uzdravenie sluhu. Kto z nás sa takto stará o svojich podriadených? Kto z nás má záujem o svojich podriadených natoľko, že ich dobro je na prvom mieste? Druhý zaujímavým bodom sú slová: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“ Toto zdôvodnenie je famózne. Mohli by o nás ľudia toto povedať? To že milujeme tento národ a staráme sa aj o duchovného hodnoty tohto národa? Tretím bodom, ktorý vyjadruje postoj maximálnej pokory a nehodnosti stretnúť Pána a Učiteľa: „lebo nie som hoden“. Koľkí majú také sebavedomie, že si nevedia v pokore priznať svoju nehodnosť? Štvrtým bodom je fakt maximálnej dôvery nadriadeného voči podriadeným a opačne. Táto dôvera je vyjadrená poslušnosťou podriadeného voči nadriadenému. Ako my z pozície nadriadených alebo podriadených konáme v plnej dôvere? Po týchto otázkach prichádza Ježišovo konštatovanie: „Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“ Skúsme aj my sa zamyslieť nad naším konaním v našom zamestnaní, podnikaní, postavení alebo v rodinnom živote. Čo by sme mali vo svojom živote zlepšíť, aby sme žili pokornejší život? Aby pokora nám pomáhala približovať sa k svätosti?
© Jaroslava Kmecová, 22. 05. 2016
