Potom zavolal k sebe zástup aj učeníkov a povedal im: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.
Ktosi povedal, že najväčším krížom pre človeka je človek sám. Najťažšia vec, ktorú musí človek znášať, vláčiť, je on sám. Ak sa pozrieme trošku na človeka, rýchlo zistíme aká veľká pravda sa skrýva v týchto slovách.
Deti. Sú čisté, bez falošnosti, prostoreké. Ak sa im niečo nepáči, plačú, kričia, hádžu sa o zem. Dajú najavo svoju nespokojnosť, ale i radosť smiechom, objatím, poďakovaním. Nie je v nich žiadnej vypočítavosti, prefíkanosti, hrubosti… keď človek rastie, dozrieva, nesie so sebou ten praveký cit pre pravdu a spravodlivosť, dobro a zlo, ideály a detskú nevinnosť…ale zrazu sa konfrontuje, že okolo neho nežijú len poctiví, spravodliví, pracovití, dobroprajní a spoľahliví ľudia. Je konfrontovaný s pravým opakom a bohužiaľ mnohokrát negatívne prevláda. Musí sa rozhodovať ako ďalej. Väčšina to skúša tou správnou cestou, ale v jednej chvíli zisťuje, že so svojou poctivosťou a dobrotou veľa toho nezíska. Je terčom posmechu, pohŕdania…je svedkom sebachvály tých, čo myslia iba na seba a idú za svojím hlava nehlava, cez mŕtvoly…tu prichádza prvý vnútorný konflikt, ktorý človek pociťuje ako ťarchu svojho vlastného života, svojho vnútorného presvedčenia a tlaku z vonku.
Ale aj tí – a nie je ich málo – čo rýchlo zhodnotia situáciu, alebo to majú už od materinského mlieka, sa pustia do „sebarealizácie“ za každú cenu, jedného dňa dôjdu do bodu, kedy pociťujú vlastné prázdno. Hoci je klamstvo inštrument každodennej práce, hoci väčšinou svoje vety formulujú v prvej osobe jednotného čísla…JA…hoci čestnosť, slušnosť, zmysel pre spoločné dobro…sú neznáme a dávno vymazané pojmy, predsa príde chvíľa, kedy kdesi v hĺbke sa ozýva prázdnota, nespokojnosť…ťarcha vlastného bytia a pravdivého obrazu o sebe. Zvlášť vtedy, keď stretnú síce „sivú myšku“, ale ona napriek svojej sivosti je spokojná a žiari. A toto neskutočne dráždi…
Najväčším krížom pre človeka je mnohokrát sám človek. Ale Ježiš vstupuje do tejto situácie a chce ponúknuť nádej a východisko. Ukazuje cestu von. Ježišovo riešenie však nie je „útek zo sveta“. Alebo „zabudni na tento konflikt, ktorý prežívaš“ a namiesto toho „raduj sa, uži si život“. Jeho riešenie nie je „rob všetko, len aby si na to nemyslel“. Ježiš neponúka ani útek, ani zabudnutie, ani drogy, ktoré by zahlušili existenciálnu prázdnotu…ale neponúka ani najzákladnejší budhistický princíp „eliminuj túžby a sny a tak sa nikdy nerozčaruješ a nesklameš…“ Ježiš je skôr realista a vychádza zo situácie človeka.
Kto chce ísť za mnou, nech vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť stratí ho. Ale kto ho stratí pre mňa, ten si ho zachráni.
V prvom rade treba povedať, že tým krížom, ktorý treba vziať na seba, nie je utrpenie. Nejde o vyhľadávanie utrpenia v akomsi sado-masochistickom kontexte. V knihe proroka Ezechiela Boh posiela anjela, aby označil písmenom Tau tých, čo zostali verní zmluve a spoliehajú sa na Pána, Boha Izraela. Boh im sľubuje záchranu a nový začiatok (Ez 9, 1-6):
Vtedy mi veľkým hlasom takto volal do uší: „Priblížil sa čas navštívenia mesta a každý má v ruke nástroj ničenia.“ A hľa, prichádzalo šesť mužov cestou od Hornej brány, ktorá hľadí na sever, a každý mal v ruke hubiaci nástroj ! Medzi nimi bol však muž oblečený do plátna a za pásom mal pisárske náčinie. Prišli a postavili sa pri kovovom oltári. Sláva Pána Izraela sa zdvihla sponad cherubov, kde bola, k prahu domu. Vtom zavolal mužovi, oblečenému do plátna, ktorý mal za pásom pisárske náčinie. A Pán mu povedal: „Prejdi cez mesto, cez Jeruzalem, a urob značku Tau na čelá mužov, ktorí vzdychajú a jajkajú nad rozličnými ohavnosťami, ktoré sa uprostred neho dejú.“ Tamtým však riekol tak, že som to počul: „Prejdite za ním po meste a zabíjajte! Nech sa vám oko nezmiluje a nešetrite. Starca, mladíka, pannu, dieťa a ženy zabíjajte až po vyničenie! Ale nedotknite sa nikoho, kto má na sebe Tau! Začnite pri mojej svätyni! Začali teda mužmi, starcami, ktorí boli pred domom.
V dobe Ježiša Krista Rimania používali kríže v tvare Tau a tak Ježišove slová v prvom rade znamenajú vziať na seba, prijať identitu Ježišovho učeníka. Prijať Ježišov štýl života, ktorý je charakterizovaný spoľahnúť sa na Pána, dôverou v Pána.
V tomto kontexte Ježiš hovorí, kto si chce zachrániť život, ale nespoľahne sa na mňa a na môj štýl, ten sa márne namáha. Stratí ho. Nedokáže si ho zachrániť. Ježišovo riešenie začína v ponúknutí svojej cesty. Ako druhý krok ide o prijatie svojej vlastnej situácie: takej aká je. Prázdnota?…. tak prázdnotu. Totálne zlyhanie?….tak totálne zlyhanie. Slabosť a pády?…tak slabosť a pády. Dvojtvárnosť a vybitosť? ….tak dvojtvárnosť a vybitosť. Nie je to pasívne prijímanie, práve naopak. Aktívne pretváranie. Vyžaduje pravdivý pohľad do vlastnej hĺbky, objatie svojej situácie a vykročenie za Ježišom. Inak je každá snaha márna. Človek sa vyčerpá. Minule som videl v telke Riša Müllera….troska a toľko sa snažil zachrániť si svoj život, svoje šťastie a byť spokojný. Ako veľmi z neho kričí zúfalstvo.
Čo však znamená vziať a ísť? Ako sa to dá? Bernard, veľký stredoveký učiteľ duchovného života, na základe vlastnej skúsenosti a duchovného obrátenia, odporúča tým, čo chcú ísť za Ježišom toto: hľadaj pravdu o sebe, potom o druhom a tak budeš môcť vnímať pravdu o Bohu.
Naznačuje, že blažení sú milosrdení, lebo aj oni nájdu milosrdenstvo. V reči na vrchu Ježiš kladie pred blažení čistého srdca, lebo uvidia Boha, práve milosrdných. Ten, kto vie plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi, ten, kto sa vie priblížiť k iným, ten a iba ten, môže urobiť krok ďalej, aby uvidel aj Boha. Ale aby som mohol byť milosrdný, sám si musím uvedomiť svoju úbohosť. Obraz, že nie som taký, aký by som chcel byť. Vnútornú prázdnotu, nedostatočnosť, istý typ rozpoltenosti medzi tým, čím by som chcel byť a aký som… musím si uvedomiť pády, zlyhania, aby som mohol byť milosrdný voči tým, čo zlyhávajú a padajú. Slovom, sýty hladnému neverí……
V tomto dvojitom pohybe – k sebe samému, k pravdivému obrazu o sebe bez pretvárky, a potom k iným – zažije človek dve veci. Prvá: zažíva stratu vlastnej predstavy o záchrane. Druhá: zažíva záchranu v Ježišovom nelogickom „vezmi svoj kríž a poď!“ a toto uzdravuje ťarchu, ktorú si všetci v tej či onej forme nesieme. Keď sa teda pozeráme na kríž – a byzantskí kresťania v dnešnú nedeľu to práve robia – pozeráme sa na prostriedok vlastnej záchrany, znamenie vlastnej identity, ale aj na znamenie nádeje.
Vezmime si preto ako pomôcku k seba poznávaniu modlitbu Efréma Sýrskeho. Pochádza zo 4.storočia. Efrém zomrel okolo roku 373 po Kristovi. Pomáha odhaľovať a uvedomovať si vlastnú realitu a princípy pôstu.
Pane a Vládca môjho života, zažeň odo mňa ducha lenivosti, nedbalosti, lakomstva a prázdnych rečí!
Udeľ mne, svojmu nehodnému služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky!
Áno, Pane a Vládca, daj, aby som poznal svoje hriechy, neodsudzoval svojho brata, lebo ty si zvelebený na veky vekov. Amen.
© róbert jáger, 2013
