Dnes je v popredí láska, ktorá buduje nové veci. Ako je možno v ekonomike niečo nové budovať? Odkiaľ pochádzajú mnohé ekonomické problémy? Sú to veľmi ťažké otázky. Dnes však máme príležitosť sa zamyslieť nad ekonomikou z iného uhla pohľadu. Z pohľadu výchovy mladého človeka, z ktorého sa postupom času stane živiteľ rodiny. Od ktorého bude závisieť vývoj ekonomiky. Ale nie len to, ale práve tento mladý človek dneška, bude rozhodovať o sociálnom dianí v našej spoločnosti.Poďme pekne od začiatku. Mladý človek má stále túžbu niečo vlastniť. Najprv je to mobilný telefón, počítač, neskôr je to dom, auto a podobne. Ak by sme sa opýtali mladých ľudí z rôznych častí sveta, čo by chceli vlastniť, nenašli by sme rovnakú odpoveď. Mladí ľudia z chudobnejších krajín majú iné sny o vlastnení vecí, štúdiu, práci ako mladí ľudia z bohatých krajín. Tiež je rozdiel v snoch mladých ľudí z rôzneho prostredia. Najnovším fenoménom je, že mnohí mladí ľudia nie sú vedení k tomu, aby v živote sa dokázali sami o seba postarať. Rodičia týchto mladých ľudí mali detstvo veľmi ťažké. Museli od rannej mladosti pracovať a chodiť do školy. Svoje skúsenosti a študijno-pracovné návyky získavali už v mladšom veku. Zväčša po dovŕšení 16 – 17 roku života chodili do školy a do práce. Museli zvládať štúdium i prácu. Pokiaľ sa dostali na vedúce miesta v zamestnaní, prešli si všetkými oddeleniami a úsekmi. Ich deti majú v mnohých oblastiach uľahčený život. Dnes nie je potrebné až tak tvrdo pracovať. Nie je potrebné skoro ráno vstávať a ísť na pole, či obriadiť hospodárstvo. V domácnostiach máme mnoho spotrebičov uľahčujúcich život. Stačí vstať a ísť do obchodu, ktorý je otvorený takmer 24 hodín denne a všetko si kúpime. Dokonca deti nie sú nútené plánovať, čo budú napríklad jesť, pretože reštauračné siete majú donášky rôznych druhov jedál. Rodičia, keďže to nemali jednoduché, svojim deťom to chcú v mnohom uľahčiť. Deti nemusia chodiť na brigády a zarobiť si nejaké peniažky, nemusia skoro ráno vstávať a pomáhať svojim rodičom, nemusia mať najlepšie známky v škole, ale musia mať najnovší mobilný telefón, super počítač, rôzne hry a podobne. Rodičia sú často tak unavení z práce, že nevládzu sa podvečer dostatočne venovať svojim deťom. Veď pracujú od svojej mladosti, sú vyčerpaní, unavení, stále musia na sebe pracovať a doma ich čaká ďalšia práca: upratovanie, varenie, žehlenie… A kde sú ich deti? Oddychujú, pretože „život od nich bude ešte veľa vyžadovať“, „nebudú to mať jednoduché“, „my sme sa narobili dosť“, „nech si ešte oddýchnu“, „nech nepracujú tak tvrdo ako my“ a tak ďalej. Áno, rodičia poznajú tvrdú prácu na základe osobnej skúsenosti. Ale čo ich deti? Poznajú hodnotu práce, námahy a zodpovednosti ich rodičov? „Stretávam konzultantov – atrament na ich diplome ešte nezaschol, ale bez problémov poúčajú pracovníkov v podniku, ako si majú zorganizovať procesy a prácu. Majú naučené príklady, vedia vypĺňať a vyhodnocovať tabuľky, ale ich životná skúsenosť = 0.“ (KOŠTURIAK, J. Úvahy na každý deň. Zamyslenia a otázky o manažmente, podnikaní a živote.) Deti v prvom rade trpia nedostatočným záujmom zo strany rodičov o ich osobní a osobnostní rozvoj. Sú ušetrené od zodpovednosti, od usilovnosti a pracovitosti. A potom sa rodičia čudujú významnému fenoménu v pracovnom prostredí. Týmto fenoménom sú „rýchlokvašáci“. „O biznise vo svojom odvetví nemajú ani potuchy. Ich jedinou úlohou je vyjednať s dodávateľmi nízku cenu. „Cvičené opice“ bez znalostí, skúseností, citu… Keby boli odborníci a rozumeli by tomu, ako to skutočne chodí, mohli by mať pochopenie pre problémy svojho dodávateľa a ich tlak na stlačenie ceny by sa zoslabil.“ (KOŠTURIAK, J. Úvahy na každý deň. Zamyslenia a otázky o manažmente, podnikaní a živote.) Rodičia prichádzajúci z práce nahnevaní, pretože „rýchlokvašák“ je ich šéfom. Zároveň šomrú na výšku výplaty. Ale kde je skutočný problém, o tom nechceme nič počuť. Poznám mnohé rodiny, kde rodičia po 50 roku života chodia do práce a ich deti po 25 roku života sedia doma bez práce, pretože zväčša nechcú pracovať. Alebo sa stretávam s tým, že za tak nízky plat, pracovať nepôjdu. Ale kto im má dať vyšší plat, keď náklady za ich zaučenie sú vysoké a trvajú aj 6 – 9 mesiacov? Kto je zodpovedný za túto situáciu? Spoločnosť? Systém? Vráťme sa k rodičom. K deťom sa správajú podľa veku života dieťaťa. V najmladšom veku keď deti prídu do škôlky a prinášajú si rôzne nepekné výrazy, tak sa na nich mnohí s chuťou zasmejú. Keď prídu na základnú a strednú školu, tak za ich známky zodpovedá učiteľ. A samozrejme si odnesie výraznú kritiku, pretože „moje dieťa je určite múdre“. Keď deti chodia aj na vysokú školu, tak tu je problémom tiež pedagóg. Veď učivo je náročné a kedy ich už dospelé ratolesti, sa toto majú naučiť? A tak neúspechom dieťaťa je škola, systém, spoločnosť, krajina, ekonomika… Potom sa čudujeme, že naša ekonomika sa ocitá vo vážnych problémoch. Problémov je morálka. Ak by sme viac študovali, vedeli by sme, že základom všetkého je láska a úcta človeka k človeku. A keďže ekonomika odráža správanie sa človeka v určitom trhovom prostredí, mohlo by sa veľa vecí vyriešiť. Bolo by nám jednoduchšie podporovať rast našej ekonomiky, keby správanie sa účastníkov trhu bolo priamo ovplyvnené láskou a úctou človeka k človeku. Takto by sme ľahšie budovali spravodlivé prostredie. Zo strany vlády by nevznikali zbytočné zákony brzdiace vývoj ekonomiky. Zo strany verejnosti by bolo jednoduchšie podporovať rozvoj tradícií, duchovnej a kultúrnej oblasti. Vzájomný vzťah zamestnancov a zamestnávateľov by nebol iba vzájomným súperením, ale by bol prejavom veľkej úcty. To isté platí aj o dodávateľsko-odberateľských vzťahoch. Nehovoriac už o podpore neziskového sektora venujúceho sa všeobecno-prospešným činnostiam. Skúsme sa dnes zamyslieť nad tým, ako môžeme pracovať na sebe a vzťahoch okolo nás. Aj výchova detí priamo ovplyvňuje rozvoj našej ekonomiky. Od výchovy záleží, či budeme mať zdravé ekonomické prostredie nezaložené na korupcii, intrigách, ale zodpovednosti a vzájomnej úcte. Pretože z týchto detí sa raz stanú dospelí ľudia, ktorí budú rozhodovať o zákonoch, stanovovať normy, riešiť verejné veci a podobne.
© Jaroslava Kmecová, 24.04.2013
