V sobotu učil v istej synagóge. Bola tam žena, ktorá osemnásť rokov mala ducha neduživosti. Bola zhrbená a nemohla sa ani trochu narovnať. Keď ju Ježiš zbadal, zavolal si ju a povedal jej: „Žena, si oslobodená od svojej choroby,“ a vložil na ňu ruky. Ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Ale predstavený synagógy sa nahneval, že Ježiš v sobotu uzdravuje, i povedal zástupu: „Je šesť dní, keď treba pracovať; v tieto dni prichádzajte a dávajte sa uzdravovať, a nie v sobotu!“ Pán mu odpovedal: „Pokrytci! Neodväzuje každý z vás v sobotu svojho vola alebo osla od jasieľ a nevodí ho napájať? A túto Abrahámovu dcéru, ktorú satan držal osemnásť rokov spútanú, nebolo treba vyslobodiť z tohoto puta hoci aj v sobotu?“ Keď to povedal, všetci jeho protivníci sa zahanbili, ale ľudia sa radovali zo všetkých slávnych skutkov, ktoré konal.
(Lk 13,10-17)
Uzdravenie 18 rokov trpiacej ženy vo sviatočný deň, počas bohoslužby v synagóge, vyvolalo dve rozličné reakcie. Prvá, najprirodzenejšia bola chvála a oslava Boha: ona sa hneď vzpriamila a oslavovala Boha. Čo iné by mohol človek urobiť, keď sa mu dostane po toľkých rokoch utrpenia úľava, riešenie problému alebo uzdravenie. Chváli a ďakuje. Na druhej strane však je reakcia predstaveného, povedzme človeka vzdelaného v teológii i v Písme: kritika a odsúdenie. Je to zaujímavá scéna: kým ona chváli Boha, tamten odsudzuje a argumentuje nuansy teológie.
A čo urobila táto žena? Neprestala chváliť Boha. Pokračovala v oslavnej modlitbe, vo vďakyvzdávaní z úprimného srdca. Nezastavila sa argumentovať a hádať sa. Nepustila sa do vysvetľovania a presviedčania. Zrejme vedela, že to nemá cenu. Že protivníci majú jasné pozície a nepopustia. Niet tam žiadnej otvorenosti k zmene. Zrejme pochopila, že nemusí sa obhajovať, bude to sám Pán, kto ju obháji. A tak sa aj stalo.
Keď sa človek nachádza v ťažkostiach, v kríze, v situácii nepochopenia alebo odsúdenia, nemá veľký zmysel zapodievať sa vysvetľovaním, presviedčaním alebo zaoberaním sa náladami a poznámkami okolia. Je to seba-zničujúci postoj. Táto žena chránila seba tým, že zaujala postoj obrannej oslavy Boha. Táto chvála a vďačnosť ju zachránili pred búrkou diskusie a vysvetľovania, presviedčania. Ináč by rýchlo skončila v pochmúrnej atmosfére negatívnych myšlienok.
Ak sa naučíš Boha chváliť, v tomto istom momente mu otváraš dvere, aby sa stal tvojím ochrancom a zástancom. Vieš si predstaviť, čo by sa stalo, keby prestala Boha chváliť a pustila by sa do argumentovania, presviedčania, obhajoby??? Skončilo by to hádkou. Naučme sa od nej Boha neustále chváliť a Bohu ďakovať. A On sa postará o našu obhajobu.
