Ježiš povedal svojim učeníkom: „Ešte veľa vám mám toho povedať, ale teraz by ste to nezniesli. Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy, lebo nebude hovoriť sám zo seba, ale bude hovoriť, čo počuje, a zvestuje vám, čo má prísť. On ma oslávi, lebo z môjho vezme a zvestuje vám. Všetko, čo má Otec, je moje. Preto som povedal, že z môjho vezme a zvestuje vám.“
(Jn 16,12-15)
Ježišova reč pri poslednej večeri je plná vecí, ktorým učeníci ešte celkom nerozumejú. Tento úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči nadväzuje na predchádzajúce slová o tom, že pre učeníkov je lepšie keď od nich odíde: „Lenže hovorím vám pravdu: Je pre vás lepšie, aby som odišiel. Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Ale keď odídem, pošlem ho k vám.“ (Jn 16,7). Práve táto súvislosť nám môže pomôcť vstúpiť do zmyslu Ježišových slov.
Učeníci počúvajú svojho majstra hovoriaceho o veciach, ktorým nerozumejú, ale vykladajú si ich ako vedia. Nerozumejú ešte celkom ani Ježišovým slovám o chlebe a víne ako jeho tele a krvi, nerozumejú jeho slovám o blížiacom sa odchode a možno povedať, že samotný Ježiš stojaci resp. sediaci pred nimi je paradoxne prekážkou, aby vstúpili do plnej pravdy. Ježiš ešte pre nich nie je Bohom a Pánom, ešte nie je oslávený a preto si ho stále vykladajú príliš židovsky, príliš pozemsky a príliš politicky. Až po Ježišovej smrti, ktorá zbúra akékoľvek politické interpretácie Ježiša, po jeho zmŕtvychvstaní, ktoré nanovo vybuduje a potvrdí identitu Ježiša ako Božieho Mesiáša – Otcovho milovaného Syna a po nanebovstúpení a následnom poslaní Ducha Svätého, učeníci porozumejú Ježišovi.
Ježiš je teda bránou k zeleným pastvinám Božieho života. Skrze svojho Ducha sa Ježiš stáva dobrým pastierom a vyvádza svojich – tých, čo v neho uverili – k prameňom života, do spoločenstva s Otcom, k účasti na večnej láske Otca a Syna v Duchu Svätom. To je to uvedenie do plnej pravdy. Pozemský Ježiš by ešte mal o tom veľa hovoriť, ale pred jeho oslávením by to bola stále len abstraktná teória, preto necháva svojim učeníkom pootvorené dvere, aby sa neskôr sami presvedčili o živote, ktorý ich čaká za nimi.
Zaujímavé je, že na konci nášho úryvku v Jánovom evanjeliu sa nachádza tajomný verš, v ktorom Ježiš akoby v hádanke pripravuje svojich učeníkov na to, že sa majú nechať prekvapiť: „Ešte chvíľku a už ma neuvidíte a zasa chvíľku a uvidíte ma.“ (Jn 16,16) A určite nie je nič prekvapujúcejšie pre človeka ako účasť na živote Otca Syna a Ducha Svätého. Apoštol Pavol to nevedel rozdýchať a tak len s úžasom konštatuje: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9)
© Štefan Novotný 21.5.2013
