Šalamún sa takto modlil v chráme: „Aj keď príde cudzinec, ktorý nie je z tvojho ľudu, Izraela, z ďalekej krajiny pre tvoje meno lebo všade bude počuť o tvojom veľkom mene, o tvojej silnej ruke a o tvojom vystretom ramene; keď teda príde a bude sa modliť na tomto mieste, ty ho vypočuješ v nebi, na mieste, kde prebývaš, a urobíš všetko, o čo ťa cudzinec bude prosiť, aby všetky národy na zemi poznali tvoje meno a báli sa ťa ako tvoj ľud, Izrael, a aby vedeli, že tento dom, ktorý som postavil, je zasvätený tvojmu menu.“
(1 Kr 8, 41-43)
V ôsmej kapitole Prvej knihy kráľov sa nachádza Šalamúnova modlitba (8,22-53). Je situovaná do doby posviacky jeruzalemského chrámu a Šalamún ju prednáša stojac (8,22), resp. kľačiac na kolenách (8,54) pred Pánovým oltárom s dlaňami rozprestretými k nebu. Kráľ vo svojej modlitbe prehlasuje, že Pán, ktorý býva v nebi (8,30.32.34.36.39.43.45.49), vypočuje prosby predkladané v chráme (alebo na ktoromkoľvek mieste). Spomína pri tom rôzne situácie, do ktorých sa Izraeliti môžu dostať. V úryvku z tejto modlitby, ktorý sa číta na deviatu nedeľu v roku C, sa obracia na Pána, aby vypočul aj modlitby cudzincov.
Šalamúnov vonkajší postoj pri modlitbe vyjadruje a zároveň aj napomáha jeho sústredenosť na Pána. Rovnako pekný je tiež jeho vnútorný postoj; Šalamún „dopraje“ vypočutie modlitby aj iným, hoci nepatria „do rodiny“. Veď napokon, kto môže obmedzovať Boha v tom, ako odpovedá na modlitby? Šalamún Bohu nerozkazuje, nehovorí „ty ho vypočuj v nebi“, ale vyznáva „ty ho vypočuješ v nebi“. Preto v hebrejskom texte tohto úryvku, podobne ako v Desatore nie je použitý imperatív, ale imperfektum. Prípad cudzincov má iba jednu podmienku, aby počuli o Pánovom mene a o jeho sile.
Pomyselnou bránou, cez ktorú k sebe Boh privádza cudzincov je vlastne Izrael. Jemu bolo zjavené Pánovo meno a na ňom sa ukázala Pánova sila. V Novom zákone je tou definitívnou bránou Ježiš (Jn 10,9), on najlepšie pozná Božie meno a v jeho zmŕtvychvstaní sa najviac prejavuje Božia sila. V ňom má prístup k Bohu nie len Izrael, ale aj všetci cudzinci, teda my.
© Jozef Kohut 1. 6. 2013
