Stanislava

Keby sa dalo merať ticho, tak v deviatke by dnes bolo absolútne. Včera sa naposledy rozlúčili so Stankou. Bola lídrom triedy. Najlepšia žiačka, najlepšia gymnastka, najlepšia kamoška. Asi nebolo na škole niekoho, kto by mal s ňou konflikt. Akosi sa vedela nad všetko povzniesť a uhladiť. A zrazu jej niet. Bola to trojmesačná záležitosť. Z nevinnej chrípky sa vykľula pliaga, ktorá ju nadobro uchmatla. Beštia.

Klopkanie opätkov prerezalo triedu ako žiletka. Vošla triedna. Pokynula rukou, aby nevstávali. Aj tak by to nikomu ani nenapadlo.  Oči mala podobné, ako ostatní v triede. Červené a opuchnuté. „Milí chlapci a dievčatá,“ začala. „Musím…, chcem vám niečo povedať. Ste moje prvé deti, ktoré som doviedla do deviatky. Na prvé lásky sa nezabúda, rovnako ani na prvé triedy. Stanka je moja prvá žiačka, ktorej som bola na pohrebe. Kiežby som už čosi podobné nemusela zažiť. Rozmýšľala som, čo sme to vlastne prežili za  ostatné dni. Koľko nádeje i beznádeje, koľko žiaľu, koľko lásky.“ Lásky? Zahučali. „Naozaj, lásky. Keď  som vás videla, ako nás všetkých Stanka spojila, ako ste boli ochotní modliť sa za ňu, či stáť pod jej nemocničným oknom…, to bola láska.“ „A načo to bolo dobré! Aj tak ju Boh nezachránil!“ zaúpel Peter, Stankin najlepší kamarát. „Mýliš sa, Peter, zachránil. Mala som šťastie byť so Stankou v deň, keď zomrela. Neuveríte, ale ona bola naozaj šťastná. Vedela, že zomrie. Iní, aj ja, by sa na jej mieste možno zbláznili, ona bola naozaj šťastná a vyrovnaná. Mala rada rébusy, však? Viete, čo mi pošepkala, keď sme sa lúčili? ´Pani učiteľka, mrknite si v Biblii súradnice 1Kor 2,9. Budem  vám držať flek, aj deckám. Povedzte im to.´ Tak vám to odkazujem. Pozrite si tie súradnice doma a rozmýšľajte. Ja som si to doma pozrela a došlo mi, že naša Stanka dozrela pre nebo. Verím, že nám bude i naďalej pomáhať.“

Keby sa dalo merať ticho, tak v deviatke by dnes bolo absolútne.

© Júlia Hubeňáková, 9. 6. 2013

Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta.

Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“

Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.

Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí. Lk 7,11-17