Bol to taký nevýrazný typ. Silné dioptrie boli síce nechceným, no nevyhnutným príveskom. Bez nich by bol stratený. Vlastne, bol stratený. Zapadalo slnko, keď ho na autobusovej zastávke zastavila skupina výrastkov. Že sa mu občas smiali, si za tie roky zvykol. V podobnej situácii sa bránil tak, že čo najnenápadnejšie odišiel. Tentokrát sa nedalo; z jednej strany stál betónový múr, okolo stáli výrastkovia, z ktorých páchlo, ako zo suda. Najmä jeden bol nepríjemný. Dookola mu krúžil päsťou okolo tváre. „No čo, hrdina, udri si, lebo ak nie, tak uvalím ja tebe,“ vyrýval. Bol vyholený a páchol. Kamil stál ako soľný stĺp. Bál sa. „Tak čo, neudrieš?“ provokoval ďalej vyholený. Keď sa mu dosť naposmievali, pristála na Kamilovej tvári bomba. On letel jedným smerom, okuliare druhým. Bola to sranda. Teda len pre výrastkov. Kamil sa pozviechal zo zeme. „Prečo ma biješ?“ spýtal sa so zakrvavenou tvárou. Nebol si istý, či sa pýta útočníka, lebo hurónsky rev sa ešte znásobil. „Podajte mi okuliare, prosím. Bez nich sa nezaobídem,“ skúšal Kamil. Útočník mu ich podal, boli na dva kusy. „Hádaj, kto ťa udrel“ a padla ďalšia rana. „Že vraj, prečo ma biješ. Sa nepýtaj,“ zahučal vyholený a výraz tváre mu ešte viac stvrdol. Partia odkráčala. Predtým ešte stihli prevrátiť odpadkový kôš. Kamil ostal ležať na dlažobných kockách. Nemohúci, ťažko sa mu dýchalo, asi mal zlomené rebrá. Občas začul kroky, dvíhal zo zeme ruky. „Ožran, že sa nehanbíš!“ takto a podobne počúval na svoju adresu. Konečne ho čiesi mocné ramená posadili na lavičku. O chvíľu prišli policajti a záchranka. Mocné ramená komusi čosi porozprávali a vzápätí ho naložili do sanitky. „Ďakujem vám. Prečo ste mi pomohli?“ vydoloval zo seba Kamil. „V poho, chlapče, len ma štve, že som sem nedobehol skôr. Dávam ti do vrecka číslo môjho mobilu. Určite sa mi ozvi, ak to vyjde, prídem ťa pozrieť,“ stihli ešte povedať mocné ramená, kým sa na sanitke zabuchli dvere. „Že vraj, prečo ste mi pomohli. Sa nepýtaj,“ zahučali ramená a razom zmäkli ako vosk.
© Júlia Hubeňáková, 14. 7. 2013
Vystúpil ktorýsi znalec zákona a povedal, aby pokúšal Ježiša: „Učiteľ, čo mám robiť, aby som bol dedičom večného života?“
Ježiš mu vravel: „Čo je napísané v Zákone? Ako tam čítaš?“
On odpovedal: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého svojho srdca, z celej svojej duše, zo všetkých svojich síl a z celej svojej mysle a svojho blížneho ako seba samého!“
Povedal mu: „Správne si odpovedal. Toto rob a budeš žiť!“
Ale on sa chcel ospravedlniť, preto sa opýtal Ježiša: „A kto je môj blížny?“
Ježiš povedal: „Istý človek zostupoval z Jeruzalema do Jericha a padol do rúk zbojníkov. Tí ho ozbíjali, doráňali, nechali ho polomŕtveho a odišli.
Náhodou šiel tou cestou istý kňaz a keď ho uvidel, obišiel ho. Takisto aj levita: keď prišiel na to miesto a uvidel ho, išiel ďalej.
No prišiel k nemu istý cestujúci Samaritán a keď ho uvidel, bolo mu ho ľúto. Pristúpil k nemu, nalial mu na rany oleja a vína a obviazal mu ich; vyložil ho na svoje dobytča, zaviezol ho do hostinca a staral sa oň. Na druhý deň vyňal dva denáre, dal ich hostinskému a povedal: ‚Staraj sa oň a ak vynaložíš viac, ja ti to zaplatím, keď sa budem vracať.‘
Čo myslíš, ktorý z tých troch bol blížnym tomu, čo padol do rúk zbojníkov?“
On odpovedal: „Ten, čo mu preukázal milosrdenstvo.“
A Ježiš mu povedal: „Choď a rob aj ty podobne!“ Lk 10, 25-37
