„Márnosť nad márnosť,“ hovorí Kazateľ, „márnosť nad márnosť a všetko je márnosť.“ Lebo niekto sa múdro, zručne a usilovne namáha a svoj podiel dá človekovi, ktorý nepracoval. A to je teda márnosť a veľké zlo. Veď čo bude mať človek zo všetkej svojej námahy a trápenia srdca, ktorým sa umáral pod slnkom? Všetky jeho dni sú bolesťou a jeho zamestnanie trápením; jeho srdce si ani v noci neodpočinie. A to je tiež márnosť.
(Kaz 1, 2; 2, 21-23)
Kniha Kazateľ patrí medzi múdroslovné spisy Starého zákona. Autor sa predstavuje ako ten, kto chce všetko preskúmať, všetko skúsiť (Kaz 2). Dnes by sme možno hovorili o hľadaní zmyslu. Čo z toho bude človek mať? – táto otázka sa nachádza nie len v našom čítaní. Tradičná múdrosť Izraela tvrdila, že svet je zmysluplne usporiadaný, Boh ho riadi, a človek, ktorý spozná Boží poriadok a drží sa ho, má z toho prospech. Kazateľ prináša iný pohľad, Božie plány nemožno spoznať, človeka, nech žije akokoľvek, v konečnom dôsledku aj tak čaká jediný údel – smrť (2,14; 3,19). Vo svete je veľa nespravodlivosti (7,15) a čo zostáva je, tešiť sa, vychutnávať si život, jedlo a pitie. Treba žiť tento život, lebo v podsvetí sa už nič nedá urobiť (9,10). V 9,7 začína výzva k radosti, ktorá sa číta na Sviatok stánkov.
Asi najznámejšia je veta zo začiatku knihy: Márnosť nad márnosť a všetko je márnosť… Hebrejské slovo hebel preložené ako márnosť znamená dych, resp. hmlu, ale aj prázdnotu a pominuteľnosť (niečo miznúce). Nachádzame ho napr. aj v známom rozprávaní o Kainovi a Ábelovi (Ábel dosl. Hebel). Kazateľ relativizuje všetko, na čom si ľudia zakladajú. Ukazuje „holú pravdu“. On sám zostáva skeptikom, hoci v závere knihy redaktor dáva čitateľovi pevný bod: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo to je (povinnosť) každého človeka.“ (12,13) Ježiš tiež mnoho krát búral falošné istoty (Lk 12,13-21), a zároveň ukázal plný zmysel (gr. logos) nášho života. On, ktorý je zmysel (logos) všetkého (Jn 1).
© Jozef Kohut, 3.8.2013
