Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“ On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“ A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“ A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘ Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘ Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“
(Lk 12,13-21)
Požiadavka anonymného človeka zo zástupu zhromaždeného okolo Ježiša bola určite pre všetkých zaujímavá. Nejeden z nich totiž zažil, alebo zažíval hádky v širšej rodine o majetok a dedičstvo. V Ježišovej dobe boli tieto dedičské vzťahy poznačené viacerými faktormi. Jednak bývalo zvykom, že celý majetok zdedil prvorodený, ktorý mal byť zodpovedným za celé dedičstvo a mal pokračovať spolu so svojimi bratmi ako „šéf“ celej rodiny v starostlivosti o všetkých. (Dodnes tento „kmeňový systém“ funguje na Blízkom východe, napr. v Jordánsku). Cieľom a veľkým prínosom tohto systému bolo zveľadenie spoločného majetku a posilňovanie vplyvu celého rodu v rámci spoločnosti. Druhým činiteľom bol postupný vplyv grécko – rímskej kultúry, ktorý veľmi nepodporoval veľké a silné rody, ale skôr v duchu hesla divide et impera (rozdeľ a panuj) sa usiloval zaradiť ľudí z podmanených regiónov do rímskeho systému.
V tejto súvislosti môžeme vnímať požiadavku človeka zo zástupu ako snahu vymaniť sa spod „kmeňového systému“ a osamostatniť sa od svojej širšej rodiny. Možno mal nádej, že Ježiš ho podporí, keďže mnohé jeho slová boli v istom zmysle revolučné vo vzťahu k zaužívaným zvykom. Ježiš však vyvracia túto jeho nádej i jeho obraz o ňom ako o revolucionárovi a spoločenskom reformátorovi. Ak to zjednodušíme, nestavia sa ani na stranu „kmeňového systému“ ani na stranu „rímskeho systému“, ale nabúra sa do predstavy, ktorá stojí za obidvoma – totiž, že život človeka závisí od jeho majetku. Hneď na to v podobenstve hovorí túto pravdu („život človeka nezávisí od jeho majetku“) všetkým, nielen človeku, ktorý sa ho pýtal.
A možno povedať, že aj nám, ktorí tieto slová čítame po dvoch tisícročiach. Otázka na čom staviam svoj život, je aktuálna v každej dobe. Ak len na majetku a nie na bohatstve pred Bohom, tak som blázon a mrhám časom i príležitosťami.
© Štefan Novotný 4.8.2013
