Ježiš vie, že človek má stále sklony k tomu, aby si o sebe myslel, že je spravodlivý a dokonalý. Preto nám dnes predkladá Cirkev evanjelium, kde Ježiš poukazuje na pokoru, ktorá je pre každého človeka veľmi dôležitá. Blahoslavený Ján Pavol II. sa spravodlivosti a solidárnosti venoval aj v encyklike Laborem exercens. V tento encyklike sústredí pozornosť aj na solidárnosť v oblasti ľudskej práce. „Rozvoj civilizácie a komunikácií vo svetových rozmeroch umožnil plnšie poznávanie podmienok života a ľudskej práce na celej zemeguli, ale ukázal aj iné spôsoby nespravodlivosti, oveľa širšie ako tie, ktoré sa už v minulom storočí stali podnetom na združovanie pracujúcich ľudí v rámci osobitnej solidárnosti robotníckeho sveta, a to nie iba v krajinách, v ktorých základným pracoviskom človeka neprestáva byť obrábanie pôdy alebo iné tomu podobné zamestnania. Hnutia solidárnosti v oblasti ľudskej práce – solidárnosti, ktorá sa nikdy nesmie uzatvárať pred dialógom a spoluprácou s inými – môžu byť potrebné aj v takých podmienkach a v takých spoločenských vrstvách, ktoré to predtým vôbec nepotrebovali, ale v meniacich sa spoločenských sústavách a životných podmienkach prežívajúcich skutočnú „proletarizáciu“, alebo dokonca sa už skutočne nachádzajú v podmienkach „proletariátu“ – ešte možno nie sú takto nazvané – ale de facto si tento názov zasluhujú. V takýchto podmienkach sa môžu nachádzať isté kategórie alebo skupiny pracujúcej inteligencie, zvlášť keď spolu s čoraz širším prístupom ku vzdelaniu, s čoraz väčším počtom ľudí, ktorí dosiahli diplomy zodpovedajúce ich kultúrnej príprave, klesá potreba ich práce. Takáto nezamestnanosť inteligencie vzniká alebo vzrastá vtedy, keď sa dostupné vzdelanie nezameriava na také druhy zamestnania alebo služieb, ktoré si vyžadujú skutočné potreby spoločnosti, alebo keď je menší dopyt po práci, na ktorú sa požaduje aspoň odborné vzdelanie, a keď sa slabšie odmeňuje než telesná práca. Je prirodzené, že vzdelanie samo o sebe tvorí vždy významné obohatenie ľudskej osoby, ale pritom všetky isté procesy „proletarizácie“ sú možné nezávisle od tejto skutočnosti. Preto je potrebné i naďalej klásť otázku o subjekte práce a podmienkach, v ktorých žije. Na uskutočnenie sociálnej spravodlivosti v rôznych častiach sveta, v rozličných krajinách a v ich vzájomných vzťahoch sú potrebné vždy nové hnutia solidárnosti medzi pracujúcimi a solidárnosti s pracujúcimi. Takáto solidárnosť sa má prejavovať všade tam, kde si to vyžaduje spoločenská degradácia subjektu práce, vykorisťovanie pracujúcich a rastúce zóny biedy, ba priam hladu. Cirkev je v tejto veci živo zaangažovaná, lebo ju pokladá za svoje poslanie, za svoju službu, za meradlo svojej vernosti Kristovi – s tým cieľom, aby bola skutočne „Cirkvou chudobných“. A „chudobní“ sa objavujú v rozličných podobách, na rozličných miestach a v rozličných situáciách; v mnohých prípadoch sa objavujú ako dôsledok zneváženia dôstojnosti ľudskej práce, a to buď preto, že sa obmedzili pracovné príležitosti, teda pre pohromu nezamestnanosti, alebo preto, že sa znižuje hodnota práce a práv, ktoré z nej vyplývajú, najmä práva na spravodlivú mzdu a na zabezpečenie pracujúcej osoby a jej rodiny.“ (Ján Pavol II. – Laborem exercens) Človek prechádzajúci rôznymi regiónmi Slovenska začína vnímať dôležité fakty: starnutie obyvateľstva, nízka pôrodnosť, nezamestnanosť ľudí v produktívnom veku, nedostatok odborníkov v oblasti tradičných remesiel, zvyšovanie zamestnancov v štátnej a verejnej sfére a podobne. V prípade, že človek pracuje, môže si povedať, že poctivo vykonáva svoju prácu a poctivo platí dane a všetky odvody, ktoré z jeho príjmu vyplývajú? V prípade nepracujúceho človeka, môže zodpovedne povedať, že neustále si hľadá prácu a nezneužíva sociálny systém tejto krajiny? Každý človek si musí sám zodpovedne odpovedať na tieto otázky. Nebuďme pokrytecký, ale neustále sa snažme v pokore uznať svoje nedokonalosti a snažme sa neustále pracovať na svojom zdokonaľovaní. Je to celoživotná úloha. V tomto zdokonaľovaní nech je nám nápomocné aj dnešné evanjelium.
© Jaroslava Kmecová, 24. 10. 2013