Všetky izraelské kmene prišli k Dávidovi do Hebronu a hovorili: „Pozri, sme tvoja kosť a tvoje telo. A už vtedy, keď bol naším kráľom Saul, ty si viedol Izrael do boja a z boja. A Pán ti povedal: ‚Ty budeš pásť môj ľud Izrael, ty budeš vodcom Izraela.‘“ Prišli aj všetci starší Izraela ku kráľovi do Hebronu a kráľ Dávid s nimi uzavrel zmluvu pred Pánom v Hebrone a oni pomazali Dávida za kráľa nad Izraelom.
(2 Sam 5, 1-3)
Krátke čítanie z Druhej Samuelovej knihy nám predstavuje pomazanie Dávida za kráľa. On je už nejakú dobu kráľom v Hebrone. Samuelove knihy spomínajú trojaké Dávidovo pomazanie. Najprv ho ešte ako mladého chlapca pomazal Samuel „uprostred jeho bratov“ (1 Sam 16), druhé je už spomínané pomazanie „za kráľa nad domom Júdu“ v Hebrone (2 Sam 2), posledné je na konci nášho čítania.
Pomazanie vo všeobecnosti oddeľuje pre špeciálnu službu Bohu, robí človeka schopným vykonať zverenú úlohu a vtláča posvätnú nedotknuteľnosť.
Naše rozprávanie privádza k Dávidovi do Hebronu „všetky Izraelské kmene“, teda zástupcov jednotlivých kmeňov a prichádzajú aj „všetci starší Izraela“. Chcú, aby sa stal ich kráľom. Odvolávajú sa pri tom na vzájomné príbuzenstvo, na minulosť, v ktorej Dávid už v podstate plnil úlohu kráľa, keď viedol Izrael do boja a na Pánovo slovo, podľa ktorého on bude pásť Izrael a bude jeho vodcom.
Izrael je tu označený ako „môj ľud“, čiže Boží ľud. Vzťah kráľa k tomuto ľudu nie je vzťah vlastníctva, on má byť pastier a vodca. Podľa Benedikta XVI. „patrí medzi povinnosti spravodlivého panovníka starostlivosť o slabých.“ (Ježiš Nazaretský I., s. 289) Kráľ nemá byť iba reprezentatívnou figúrkou, obrazom zaveseným na stene. Má moc, aby chránil a budoval.
Ten, ktorému Boh dal trón jeho otca Dávida (Lk 1,32) bol síce zavesený na kríž , no nie ako dekorácia, ale preto, že sa prišiel postarať o slabých. Kristus Kráľ nás vedie do boja a z boja, aby sme aj my zaujali kráľovstvo, ktoré je pre nás pripravené od stvorenia sveta. (Mt 25,34)
© Jozef Kohut, 30.11.2013