V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša. Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“
(Lk 3,1-6)
Prvé dva verše tretej Lukášovej kapitoly uvádzajú do tretice na scénu Jána Krstiteľa. Predtým v prvej kapitole nečakané ohlásenie počatia Zachariášovho syna (Lk 1,5-25) bolo prípravou na zvesť o Ježišovom počatí z moci Ducha Svätého (Lk 1,26-38) a správa o prekvapivých udalostiach pri jeho narodení (Lk 1,57-80) bola prípravou na ešte väčšie prekvapenia pri narodení Ježiša (Lk 2,1-20). Tu sa prezentuje Ján Krstiteľ opäť ako ten, ktorý predchádza Ježiša – tentoraz v začiatku verejného pôsobenia.
Lukáš tu používa tzv. synchronizmus (podobne aj v 1,5 a 2,1), kedy dáva udalosť do historického rámca doby, v ktorej sa odohrala. Uvádza vladárov zostupne od rímskeho cisára cez jeho prefekta v Judsku, až po troch štvrťvladárov Herodesa Antipasa, Herodesa Filipa a Lyzaniáša, ktorí spravovali územia na sever od Judska. Nezabúda pritom ani na náboženské autority Jeruzalema, ktorý bol pod vplyvom Annášovej rodiny.
Toto historické ukotvenie udalosti pripravuje čitateľa na Jánovo verejné vystúpenie. Ján Krstiteľ začína svoju prorockú činnosť v štýle starozákonného proroka Jeremiáša. Keď si prečítame úvod do Jeremiášovej knihy, hneď v prvých veršoch sa píše: „Reči Jeremiáša, syna Helkiášovho, spomedzi kňazov, ktorí boli v Anatote, v Benjamínovej krajine. Pán hovoril k nemu v dňoch júdskeho kráľa Joziáša, syna Amonovho, v trinástom roku jeho panovania, aj v dňoch júdskeho kráľa Joakima, syna Joziášovho, až do konca jedenásteho roku júdskeho kráľa Sedekiáša, syna Joziášovho, až po presídlenie Jeruzalema v piatom mesiaci.“ (Jer 1,1-3). Ak si však pozrieme do gréckeho prekladu (tzv. Septuaginta), z ktorého evanjelista Lukáš vychádzal, nájdeme tam takmer zhodnú formuláciu s vystúpením Jána Krstiteľa:
– Jer 1,1-2: „Božie slovo (réma theú) sa stalo (egeneto) nad Jeremiášom synom Helkiáša….“
– Lk 3,2: „…stalo sa (egeneto) Božie slovo (réma theú) nad Jánom, synom Zachariáša na púšti…“
Za vlády konkrétnych mocných ľudí, začína konkrétne hovoriť a konať Boh cez konkrétneho človeka. Slovo (réma) ktoré zaznieva nad niekým, nie je len obyčajné slovo, ale slovo-udalosť. Slovo, ktoré robí zo života človeka udalosť. Zážitok pre iných. Tak v prípade Jeremiáša ako aj v prípade Jána Krstiteľa. Ján Krstiteľ sa stáva Božím hlasom. Jeho úlohou je pripraviť cestu vladárovi, ktorý zatieni všetkých vyššie spomenutých. Vyrovnávanie cesty Pánovi sa nedeje namáhavou stavbou v hornatom judskom kraji, ale nemenej náročným pokáním a novým pohľadom na veci okolo. Keď sa „stáva“ Božie slovo nad človekom, všetko sa dáva do pohybu. Prežívanie adventu by malo v živote kresťana obsahovať aj tento prorocký rozmer.
© Štefan Novotný 5.12.2012
2. adventná nedeľa rok C – komentár k evanjeliu
