Mám kamaráta, ktorý stále hovorieval, keď sme sa mali na niečom dohodnúť: „Nechaj tomu voľný priebeh.“ Musím sa priznať, že som to od neho prevzal a tento výrok používam občas aj ja. Vytiahnem ho z rukáva hlavne vtedy, ak sa stretnem a dohadujem sa s priateľmi, ktorí majú všetko do najmenších podrobností naplánované. Ale na druhej strane sa musím priznať, že taktiež aj ja mám niekedy rád, keď sú veci naplánované.
Ľudia od svojej prirodzenosti radi plánujú veci zo zreteľom na budúcnosť. Majú radi, ak je v tom poriadok. Farmári si počítajú koľko musia zasadiť, aby si s vypestovaným vystačili do ďalšieho roka a prečkali tak zimu. Rodičia plánujú dovolenky, plánujú, kedy založiť rodinu, do akej školy ich ratolesť pôjde, aké povolanie bude vykonávať, možno aj to, kde sa usadí a pod. Pracujúci plánujú, že ak začnú na nejakej pozícií, po nejakom čase budú kariérne rásť, plánujú, že teraz dajú prednosť kariére a potom rodine. Plánujeme výlety, akcie, eventy, pozeráme predpovede počasia, aby nám našu akciu nič neprekazilo. V týchto vetách sa možno niektorí z vás našli. Prečo vlastne máme radi plánovanie? Odpoveď je jednoduchá. Človek je spokojnejší, ak veci okolo neho dávajú zmysel, ak im rozumie. Keďže nevie čo bude zajtra, lebo nevidí do budúcna, opiera sa o maličké pomôcky, ktoré mu túto neistotu pomôžu trošku zahnať. Opiera sa o kúskovanie času – o plánovanie. Je lepšie vedieť čo budem robiť zajtra, pozajtra, o týždeň, ako keby som každý deň spontánne robil čo vyplynie zo situácie a nevedel to dopredu. Problémom sú niekedy sklamania, ktoré vyplývajú z toho, že energia a nádej, ktorú vkladáme do budúcnosti cez rôzne plány vyjde nazmar, lebo nie vždy sa všetko podarí podľa toho, ako si to želáme. Sme smutní, depresívni, lebo nie je po našom – nevyšlo nám to, čo sme si zaumienili. Nechápeme tomu, kde sa stala chyba, analyzujeme to, snažíme sa to niečomu, niekomu pripísať. Internalisti, ľudia pripisujúci zodpovednosť za svoje činy sebe, si vyčítajú svoju neschopnosť. Externalisti, ľudia pripisujúci zodpovednosť niekomu mimo nich, to „hodia“ na šéfa, partnera, osud, karmu, atď.
My, ako veriaci sa môžeme zamyslieť nad tým, či to, čo chceme, za čím sa ženieme je aj vôľa Božia. Čo keď má Ježiš pre nás pripravenú úplné inú cestu a my sa násilne držíme tej svojej naplánovanej aj za cenu nezdarov, nenaplnenia, nespokojnosti? Veľakrát som v situácii, keď fakt neviem ako ďalej, kadiaľ ísť, či, ako sa hovorí – doľava alebo doprava. Určite to zažil každý z nás. Skúsme sa preto v týchto situáciách opýtať práve Boha, aké má s nami plány, či toto je cesta, ktorou sa máme vydať. Veď: „Váš nebeský Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete.“
Mgr. Peter Chomjak
No ved to planovanie mne teda nejde vo ec a mam z toho dost chaos. Zamyslela som sa nad tym, ze ma nikdy nenapadlo planovat nieco presne, aj na päť desať rokov. Fuu mam co dohanat, asi idem sama proti sebe ak sa vzpieram planovaniu ako beznu sucast kazdodenneho prezivania, snad vzdy to planovanie znova a nanovo..