„Keď sa postíš od jedál, duša moja, bez toho, aby si sa očisťovala od vášní, nadarmo sa raduješ zo zdržanlivosti, pretože ak sa tá nestane pre teba príležitosťou k polepšeniu, si v nenávisti u Boha ako klamárka a stávaš sa podobnou vierolomným démonom, ktorí nikdy nejedia. Nerob zbytočným pôst tým, že hrešíš, ale zostaň neústupná voči nezriadeným hnutiam, uvedomujúc si, že stojíš pri ukrižovanom Spasiteľovi, alebo presnejšie, že si ukrižovaná spolu s Tým, ktorý bol za teba ukrižovaný, volajúc k nemu: spomeň si na mňa, Pane, keď prídeš do svojho kráľovstva.“
Tento tropár tretieho týždňa predpôstného obdobia v byzantskej tradícii zhrňuje výstižným spôsobom to, čím je pôstne obdobie v ktorejkoľvek kresťanskej tradícii: pôst a zdržanlivosť sú daromné, ak nekorešpondujú so skutočným obrátením srdca. V byzantskej tradícii obdobie desiatich týždňov, ktoré predchádzajú Paschu, nazývame Triodion – názov označuje tri biblické ódy, ktoré sa spievajú na utierni – a obsahuje predpôstne a pôstne obdobie. Predpôstne obdobie je spoločné všetkým kresťanským liturgickým tradíciám, od byzantského triodionu, cez Ninivský pôst sýrskej cirkvi a Jonášov pôst koptov až po Sedemdesiatnicu v starej latinskej tradícii.
Skutočný a vlastný Veľký pôst má štyridsať dní – od pondelka prvého týždňa až do piatku pred Kvetnou nedeľou (Nedeľou paliem) – a rozvíja týždne od pondelka do nedele, ponúkajúc týždennú cestu v ústrety nedeli, tak ako sám Veľký pôst je cestou k Pasche. Okrem toho jasne rozlišuje medzi sobotou a nedeľou a ostatnými dňami: v tie prvé sa slávi božská liturgia (v nedeľu s anaforou sv. Bazila Veľkého, v sobotu s anaforou sv. Jána Zlatoústeho), zatiaľ čo počas pracovných dní sú predpísané len modlitba časoslovu, v stredu a piatok sa k večierni pripája liturgia vopred posvätených darov, totiž prijímanie Tela a Krvi Pána premenených v predchádzajúcu nedeľu.
Byzantský Veľký pôst je obdobím, ktoré má veľmi bohatý výber biblických textov: žalmy i čítania – v hymnografii aj v čítaniach cirkevných otcov. Hymnické texty za pozastavujú predovšetkým pri téme ľudskej duše ovládanej hriechom, ktorá nájde prostredníctvom Veľkého pôstu možnosť spásy. V štyroch nedeliach predpôstného obdobia nachádzame veľké témy, ktoré poznačia priebeh Veľkej štyridsiatnice: pokora (Nedeľa mýtnika a farizeja); návrat k milosrdnému Bohu (Nedeľa márnotratného syna); posledný súd (Mäsopôstná nedeľa – o Kristovom súde), odpustenie (Syropôstna nedeľa – o vyhnaní prarodičov z raja). V túto poslednú nedeľa sa spomína na vyhnanie Adama z raja, bol z neho vyhnaný kvôli hriechu, ale vo Veľkom pôste sa začína cesta jeho návratu, ktorý vyvrcholí tým, že sám Kristus v paschálnom tajomstve zostúpi do podsvetia a dá mu svoju ruku, aby ho vyzdvihol zo smrti a priviedol ho späť do raja, ktorý sa takmer personifikuje v modlitbe Cirkvi. Na konci večierne štvrtej nedele (syropôstnej) sa slávi obrad odpustenia, ktorým sa začína veľký pôst.
Veľký pôst trvá štyridsať dní, má päť nedieľ. V každej z nich vidíme dvojaký aspekt: na jednej strane biblické čítania, ktoré pripravujú na krst, na druhej strane historické a hagiografické aspekty. V nedeľu ortodoxie povolanie Filipa a Natanaela je modelom povolania každého ľudského bytia a slávi sa víťazstvo ortodoxie nad ikonoklazmom a znovunariadenie uctievania ikon. V nedeľu svätého Gregora Palamu sa spomína viera ochrnutého uzdraveného Kristom. Nedeľa povýšenia svätého Kríža je venovaná uctievaniu víťazného Kristovho Kríža, ktorý sa slávnostne prináša do stredu chrámu a je uctievaný veriacimi celý týždeň ako symbol víťazstva a radosti, nie utrpenia. V nedeľu svätého Jána Lestvičníka (Klimaka/Rebríka), ktorý je vzorom askézy, sa slávi uzdravenie posadnutého démonom, a v nedeľu svätej Márie Egyptskej, ktorá je vzorom pokánia, sa slávi ohlásenie vzkriesenia. V sobotu piateho týždňa sa spieva hymnus Akatist, ktorý je oficiálnou modlitbou cirkvi venovanou Božej Matke.
Šiesty a posledný týždeň Veľkého pôstu, ktorý je nazývaný kvetný (palmový), má v centre svojej pozornosti Lazára, Pánovho priateľa, od momentu jeho choroby až po jeho smrť a vzkriesenie. Liturgické texty nás približujú k tomu, čo sa plne zjaví počas dní Svätého veľkého týždňa, totiž že Božia láska k človeku, ktorá sa zjavila v Kristovi, je skutočnou a konkrétnou láskou. Celý Veľký týždeň je orámovaný kontempláciou už blízkeho stretnutia Ježiša so smrťou, najskôr jeho stretnutia so smrťou priateľa a o týždeň neskôr jeho stretnutia s vlastnou smrťou. Liturgickým textom sa darí zatiahnuť nás do tejto Ježišovej cesty do Betánie, smerom do Jeruzalema. V byzantskej liturgii nikdy nie sme len divákmi, ale vždy aj účastníkmi a koncelebrantmi, sme prítomní v liturgii a v udalosti spásy, ktorú liturgia oslavuje. Večierňou Lazárovej soboty sa končí veľkopôstne obdobie.
Počas celého Veľkého pôstu byzantská tradícia recituje na konci všetkých oficiálnych cirkevných hodiniek modlitbu pripisovanú svätému Efrémovi Sýrskemu, ktorá zhrňuje cestu obrátenia každého kresťana:
„Pane a Vládca môjho života, odožeň odo mňa ducha zúfalstva, nedbanlivosti, mocibažnosti a prázdnych rečí. Daruj mne, tvojmu služobníkovi, ducha čistoty, pokory, trpezlivosti a lásky. Áno, Pane a Kráľu, daruj mi vidieť vlastné hriechy a neodsudzovať môjho brata, lebo ty si požehnaný na veky vekov, amen.“
Autor: o. Manel Nin, OSB
Preklad: o. Ján Krupa
