nakŕmiť tisícky ľudí piatimi chlebmi a dvoma rybami? Nebolo to iba akože?“
„…že sa ľudia iba tvárili, že sú akože nasýtení? Že asi päťtisíc mužov, ich ženy, že všetky tie deti, ktoré tam vtedy boli, sa nenasýtili naozaj, iba sa tak tvárili?“
„Veď práve, päť chlebov a dve ryby mohli vystačiť povedzme pre dvadsať ľudí, ale pre tisíce? Čosi mi v tom nesedí.“
„Zabudol si ešte na plných dvanásť košov odrobín. A nemysli si, neboli to omrvinky, boli to nedojedené krajce chleba, ktoré už ľudia nevládali zjesť.“
„Ako mám tomu uveriť?“
„Videl si obilné pole?“
„Videl, je to ako zlaté more.“
„Ako to pole vzniklo?“
„Také ľahké, predsa niekto zasial zrno do zeme.“
„A potom?“
„Nevieš? Predsa zrno vzklíčilo a vyrástlo a vznikol klas a na ňom narástlo veľa nových zrniek.“
„A to iba tak, samo od seba?“
„Vlastne áno, to sú v prírode také zákony, že keď zaseješ semeno do zeme, tak vyrastie a prinesie úrodu.“
„Zákony by mali mať aj zákonodarcu. Vieš, kto je zákonodarca?“
„Ten, ktorý všetko môže?“
„Môže zákonodarca rozmnožiť chlieb bez toho, aby najprv zasial zrno do zeme?“
„Môže…?“
„Môže všetko, iba jedno neurobí: nezoberie ti slobodu.“
18. nedeľa v Cezročnom období
© Júlia Hubeňáková, 3. 8. 2014
Keď Ježiš počul o smrti Jána Krstiteľa, odobral sa odtiaľ loďkou na pusté miesto do samoty. Ale zástupy sa o tom dopočuli a pešo išli z miest za ním. Keď vystúpil a videl veľký zástup, zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých.
A keď sa zvečerilo, pristúpili k nemu učeníci a hovorili: „Toto miesto je pusté a čas už pokročil. Rozpusť zástupy, nech sa rozídu do dedín kúpiť si jedlo.“
Ale Ježiš im povedal: „Nemusia nikam chodiť; vy im dajte jesť!“
Oni mu vraveli: „Nemáme tu nič, iba päť chlebov a dve ryby.“
On povedal: „Prineste mi ich sem!“
Potom rozkázal, aby si zástupy posadali na trávu. Vzal päť chlebov a dve ryby, pozdvihol oči k nebu, dobrorečil, lámal chleby a dával učeníkom a učeníci zástupom.
Všetci jedli a nasýtili sa, ba ešte nazbierali dvanásť plných košov zvyšných odrobín. A tých, čo jedli, bolo asi päťtisíc mužov okrem žien a detí. Mt 14, 13-21
