Evanjelium tretej adventnej nedele nám ponúka zamyslenie, ktoré priamo súvisí s bohatstvom každého z nás. Všetci potrebujeme istý kapitál na svoje živobytie, svoje záľuby, štúdium a podobne. Zároveň žijeme v štáte, ktorý má svoje pravidlá: daňové zákony, sociálne zákony, politiku zamestnanosti atď. Tieto pravidlá nastavuje vláda, ktorej vyjadríme svoje sympatie vo voľbách. Národná rada SR schválila 10.8.2012 rozsiahlu a dôležitú novelu zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Tieto zmeny budú od 01.01.2013 výrazným spôsobom ovplyvňovať nielen príjmy jednotlivcov ale aj ekonomický rozvoj našej krajiny. Zmeny sa dotknú nielen zvýšenia odvodovej povinnosti zamestnávateľov a zamestnancov, ale aj zvýšenia nákladov, ktoré sa prejaví v zvyšovaní cien tovarov a služieb poskytovaných pre všetkých spotrebiteľov. Toto však zároveň úzko súvisí so zmenou životnej úrovne obyvateľstva. „Zdanenie so sebou vždy prináša dva dopady: (1) narušuje rozdelenie zdrojov v spoločnosti, takže spotrebitelia si nemôžu najefektívnejšie uspokojovať svoje potreby a (2) vzniká situácia, kedy je „rozdeľovanie“ bohatstva oddelené od jeho tvorby. Týmto vzniká „problém rozdeľovania bohatstva:“.“ (Murray N. Rothbard – Ekonomie státních zásahů).
Ako sa teda má kresťan správať v oblasti nakladania so svojim kapitálom? Na čo poukazuje Ján v dnešnom evanjeliu? Tak ako kedysi aj dnes máme tie isté otázky: „Učiteľ, čo máme robiť?“ Každý z nás chce žiť na istej úrovni. Nevyhnutnou súčasťou nášho života sa stala technika: notebook, internet, telefón, televízor, mikrovlna rúra, práčka, umývačka riadu,.. Stále chceme viac, pretože na trhu sa objavujú novinky, ktoré majú očarujúce funkcie. S narastajúcim možnosťami, chceme zarobiť stále viac peňazí, aby sme si mohli veci kúpiť. Máme nároky na našich zamestnávateľov, vládu a podobne. Ján mám v dnešnom evanjeliu ponúka šokujúcu odpoveď: „Nevymáhajte viac, ako vám určili!“ A pokračuje: „Nikoho netrápte, nikomu nekrivdite a buďte spokojní so svojím žoldom!“ Ján nám hovorí, že máme byť spokojní so svojou odmenou, mzdou. Avšak neostáva iba pri tom, ale pokračuje: Kto má dvoje šiat, nech dá tomu, čo nemá nijaké, a kto má jedlo, nech urobí podobne!“ Vyzdvihuje spolupatričnosť, o ktorej píše Pavol VI. v encyklike Populorum progressio: „Všeobecná spolupatričnosť skutočne jestvuje a je pre nás dobrodením, ale aj povinnosťou. Tento osobný a spoločenský rast by bol ohrozený, keby sa narušila pravá stupnica hodnôt. Oprávnená je túžba mať, čo je potrebné. A práca na zadováženie potrebného je povinnosťou: „Kto nechce pracovať, nech ani neje!“ Lenže nadobúdanie pozemských majetkov môže viesť k baživosti, k túžbe mať stále viac a k pokušeniu zväčšovať svoju moc. Osobné, rodinné a národné lakomstvo sa môže zmocniť tých najnemajetnejších, ako aj tých najbohatších a vzbudiť u jedných i u druhých dusivý materializmus.“ Spolupatričnosť má v ekonomike svoje vlastné miesto. Ide o sociálnu súdržnosť so spoluobčanmi, ktorí nemajú rovnaké nadanie, pevné zdravie a podobne. Avšak netreba zabúdať na fakt, že túto spolupatričnosť, ktorú prejavujú pracujúci ľudia, nemožno zneužívať. Pracovitosť, zodpovednosť, spolupatričnosť a ďalšie vlastnosti sú potrebné preto, aby sme sa stali lepšími ľuďmi a naša ekonomika sa vzmáhala. To je potrebné odovzdávať aj ďalším generáciám.
© Jaroslava Kmecová, 6.12.2012
3. adventná nedeľa rok C – pohľad ekonóma
