že sa neoplatí ľuďom pomáhať.“
„To je čo za novinku? Ešte šťastie, že máš ten pocit iba občas.“
„Občas dosť často. Zakaždým keď idem na stanicu, pribehne za mnou taký malý otrhaný špunt a pýta ma jedlo. Plače. Vraví, že je veľmi hladný, že ešte dnes nejedol. Tak mu vždy dám niečo z môjho vreckového.“
„Viem. Je to od teba veľmi šľachetné.“
„Nie som o tom presvedčený. Minule, keďže vlak meškal, som toho špunta chvíľu pozoroval. Keď som mu dal nejaké drobné, trielil s nimi za roh, kde ho čakal taký okrúhly chlap. Dal mu peniaze a ešte schytal facku, že sa málo snažil. Nabudúce mu určite nič nedám.“
„Naozaj? Takže ten špunt bude fakticky hladný?“
„A čo som ja, spasiteľ? Nemám moc nakŕmiť hladné deti.“
„Máš nedostatok jedla?“
„Jasné, že nie.“
„Tak prečo tvrdíš, že nemôžeš nakŕmiť hladné deti?“
„Lebo veď za rohom ho čaká…, ty myslíš, že mu nemám dať peniaze, ale jedlo?“
„Ten chlapček ti predsa vravel, že je hladný a z peňazí sa určite nezasýti.“
„Viem čo urobím. Stále budem nosiť v batôžku nejaké jedlo a keď ma stretne hladné dieťa, tak mu dám jesť.“
„A že sa vraj neoplatí ľuďom pomáhať.“
„Neber ma hneď za slovo. A… dík za nápad.“
20. nedeľa v Cezročnom období
© Júlia Hubeňáková, 17. 8. 2014
Ježiš sa odobral do okolia Týru a Sidonu. Tu prišla k nemu istá kanaánska žena z tých končín a kričala: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov! Dcéru mi hrozne trápi zlý duch.“ Ale on jej neodpovedal ani slovo.
Jeho učeníci pristúpili k nemu a prosili ho: „Pošli ju preč, lebo kričí za nami.“ Ale on odvetil: „Ja som poslaný iba k ovciam strateným z domu Izraela.“
No ona prišla k nemu, poklonila sa mu a povedala: „Pane, pomôž mi!“
On jej odpovedal: „Nie je dobré vziať chlieb deťom a hodiť ho šteňatám.“
„Áno, Pane,“ vravela ona, „ale aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola ich pánov.“
Vtedy jej Ježiš povedal: „Žena, veľká je tvoja viera! Nech sa ti stane, ako chceš.“
A od tej hodiny bola jej dcéra zdravá. Mt 15, 21-28
