Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: ‚Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“
(Mt 21, 28 – 32)
Človek sa neustále rozhoduje. Denne spravíme veľmi veľa rozhodnutí. Od momentu, o koľkej ráno vstaneme z postele, čo si oblečieme a čo si dáme na raňajky, až po moment rozhodnutia, či zakončíme svoj deň modlitbou a kedy pôjdeme spať. Medzi týmito rozhodnutiami, ktoré môžeme hodnotiť ako bežné, prichádzajú rozhodnutia, ktoré sa týkajú štúdia, práce, vzdelávania, etiky, morálny atď. V dnešnom evanjeliu sa jeden syn rozhodol, že nespraví to, čo mu otec povedal. Po úvahe sa napriek všetkému rozhodol, že prekoná svoju lenivosť a išiel pracovať. Dôležitý moment v príbehu je aj fakt, že syn svoje rozhodnutie oľutoval. Vedel, že práca vo vinici nie je príjemná, pretože je plná námahy. Ale keď človek napriek tejto námahe, chce pracovať, nadobúda iný pohľad na prácu. Druhý syn síce otcovi sľúbil, že do tej vinice pôjde, ale nešiel. Vedel, že stratí týmto rozhodnutím svoje pohodlie. Koľkokrát sme sa vo svojom živote nesprávne rozhodli? Azda veľakrát. A koľkokrát sme naše nesprávne rozhodnutie oľutovali a napravili, čo sme ním pokazili? Dnes nám jeden zo synov dáva príklad, ako správne postupovať, pri nesprávne spravenom rozhodnutí. Do popredia dáva ľútosť, ktorá je základom pre pokorného človeka. A potom nasleduje samotná náprava. Keď sa človek rozhodne ísť do práce, znamená to, že nečaká, že sa iný o neho postarajú. Sám chce pracovať, chce prispievať svojou prácou k osobnému a spoločenskému rozvoju. To je iba prvý krok. Druhým dôležitým rozhodnutím je to, ako bude svoju prácu vykonávať. Či ju bude robiť svedomito a zodpovedne, ale bude iba v práci. Poznám veľa výborných projektov, užitočných myšlienok, ktoré mohli pomáhať ľuďom. Ale pre rôzne príčiny neboli a nie sú podporené. Pátrajúc po veciach sa prichádza k záveru, že ľudia nepozerajú na spoločné dobro a na dobro svojho blížneho. Nechcú počuť nič o tom, že je potrebné zanechať aj ďalším generáciám z dobier, ktoré užívame dnes. Keď sa blížnemu stane nešťastie alebo potrebuje pomoc, zrazu nie je nikto, kto by mu pomohol. Je možné sa takto rozhodovať vo vzťahu k večnosti? Veď Ježiš v dnešnom evanjeliu hovorí o tom, že iba pokorní ľudia prichádzajú do Božieho kráľovstva. Prajem nám všetkým, aby sme nanovo sa začali rozhodovať v kontexte všetkých súvislostí, pamätajúc na spoločné dobro, hodnoty a tradície našich predkov. Veď nič z toho, čo vlastníme, si so sebou na večnosť nevezmeme. No budeme pamätať na rozhodnutia, ktoré sme urobili.
© Jaroslava Kmecová, 27. 09. 2014
