Rodokmeň Ježiša Krista, syna Dávidovho, syna Abrahámovho.
2 Abrahám mal syna Izáka, Izák Jakuba, Jakub Júdu a jeho bratov, 3 Júda Faresa a Záru z Tamary. Fares mal syna Ezroma, Ezrom Arama. 4 Aram mal syna Aminadaba, Aminadab Násona, Náson Salmona, 5 Salmon mal syna Bóza z Rachaby, Bóz Obeda z Rút, Obed Jesseho 6 a Jesse kráľa Dávida.
Dávid mal syna Šalamúna z Uriášovej ženy. 7 Šalamún mal syna Roboama, Roboam Abiáša, Abiáš Azu, 8 Aza Jozafata, Jozafat Jorama, Joram Oziáša. 9 Oziáš mal syna Joatama, Joatam Achaza, Achaz Ezechiáša. 10 Ezechiáš mal syna Manassesa, Manasses Amona, Amon Joziáša, 11 Joziáš Jechoniáša a jeho bratov za babylonského zajatia.
12 Po babylonskom zajatí Jechoniáš mal syna Salatiela, Salatiel Zorobábela, 13 Zorobábel Abiuda, Abiud Eliakima, Eliakim Azora. 14 Azor mal syna Sadoka, Sadok Achima, Achim Eliuda. 15 Eliud mal syna Eleazara, Eleazar Matana, Matan Jakuba. 16 Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.
17 Všetkých pokolení od Abraháma po Dávida bolo štrnásť, od Dávida po babylonské zajatie štrnásť a štrnásť od babylonského zajatia po Krista.
18 S narodením Ježiša Krista to bolo takto: Jeho matka Mária bola zasnúbená s Jozefom. Ale skôr, ako by boli začali spolu bývať, ukázalo sa, že počala z Ducha Svätého. 19 Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý a nechcel ju vystaviť potupe, preto ju zamýšľal potajomky prepustiť. 20 Ako o tom uvažoval, zjavil sa mu vo sne Pánov anjel a povedal: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. 21 Porodí syna a dáš mu meno Ježiš; lebo on vyslobodí svoj ľud z hriechov.“ 22 To všetko sa stalo, aby sa splnilo, čo Pán povedal ústami proroka: 23 „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel,“ čo v preklade znamená: Boh s nami. 24 Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel, a prijal svoju manželku. 25 Ale nepoznal ju, kým neporodila syna; a dal mu meno Ježiš.
Rodokmene v biblickej kultúre mali veľmi dôležitú úlohu: dokazovali príslušnosť k národu, ktorý si sám Boh vyvolil. Po babylonskom zajatí slúžili ako akýsi typ „občianskeho preukazu“ – aj ja k vám patrím!
Hneď prvá veta v Matúšovom evanjelia ukazuje Ježiša ako syna Dávidovho a syna Abraháma. Správny slovosled by mal byť opačný – Abrahámov syn, Dávidov syn – lebo rodokmeň začína nie Dávidom ale Abrahámom. Lukáš (3, 23-38) zostavil rodokmeň podľa logiky: A mysleli si, že je synom Jozefa, ktorý bol synom Heliho, 24 on Matata, on Léviho, on Melchiho, on Janneho, on Jozefa, 25 on Matatiáša, on Amosa, on Nahuma, on Esliho, on Naggeho…a on Adama, ktorý bol od Boha. Avšak Matúš chce niečo zdôrazniť. Syn Dávida znamená syn prisľúbenia daného Dávidovi: A Pán ti oznamuje, že Pán postaví dom tebe. 12 Až sa tvoje dni doplnia a uložíš sa k svojim otcom, ustanovím po tebe tvojho potomka, ktorý bude pochádzať z tvojich útrob, a upevním jeho kráľovstvo. 13 On postaví môjmu menu dom a ja upevním trón jeho kráľovstva naveky. 14 Ja mu budem otcom a on mi bude synom. (2 Sam7, 11-14) Príbeh, ktorý chce Matúš rozprávať je príbehom naplnenia prisľúbení a to nie hocijakých, ale mesiášskych. V priebehu storočí začali židia chápať toto prisľúbenie v kontexte víťazstva Boha Izraela nad všetkým zlom a neprávosťou, v kontexte ustanovenia domu – príbytku ako symbolu istoty, pokoja a útočišťa a samozrejme radosti – teda začali chápať toto prorocké slovo v eschatologickom kontexte. Matúš to trošku aj pripomína, keď v rodokmeni spomína babylonské zajatie a čas po ňom, odvolávajúc sa na všetky trampoty, ktorými národ musel prejsť počnúc hriechom, ktorým spôsobil stratu vlasti, nezávislosti, zotročenia…a nikdy sa viac pozemské kráľovstvo Dávida neobnovilo. Matúš takto upozorňuje, že sú to dejiny, ktoré ukazujú iným smerom, mesiášskym.
Tento syn Dávidov však je synom Abraháma, to jest skutočným človekom. Dávidov a Abrahámov syn sú koncepty, ktoré vytvárajú kontext, v ktorom sa zrealizuje Božie konanie: konkrétne dejiny. Boh vstupuje do konkrétnych dejín, aby ich menil. Toto je aj zmyslom celého rodokmeňa: upozorniť, že Boh v osobe Ježiša z Nazareta vstúpil do konkrétnych dejín konkrétneho národa v konkrétnom čase, prijmúc historické danosti: Mária zasnúbená Jozefovi v chudobnej dedinke na severe Izraela, v kopcovitom kraji Galiley…
Kresťanská viera nie je abstraktná teológia alebo filozofovanie pri šálke dobrej kávy. Kresťanstvo sú reálne dejiny a reálne prítomný Boh v reálnych dejinách. Toto je Matúšov odkaz: Boh vstupuje do konkrétnych reálnych dejín. Za každým menom sa skrýva ľudský príbeh…Boh vstúpil do dejín a stále nanovo vstupuje. Do tvojich. Do mojich dejín, do môjho kontextu. Je naozajstným človekom a naozajstným Bohom. Prežil v čase a priestore ľudský život s radosťami a útrapami tohto života. Vie, čo znamená byť človekom. Niekedy na tento moment príliš ľahko zabudneme a utekáme k vysokej teológii. Táto nedeľa nám chce pripomenúť, aby sme sa navrátili k reálnemu životu a všimli si, že Boží Syn prišiel do tohto reálu. A stále v ňom zostáva, aby naplnil Písma: bude s nami (Emanuel) a vyslobodí nás od našich hriechov (Ježiš – Jehošua: Boh zachraňuje). Z lingvistického pohľadu obe formulácie sú v prítomnom čase: žiadne bol! Je!!! Otvoriť sa tomuto stále prítomnému Bohu a pozvať ho, žiadať si ho osobne stretnúť, je tá najlepšia príprava na sviatky.
©Róbert Jáger 2012
