Duch Svätý sa vylieva na každé telo
Keď Stvoriteľ sveta rozhodol, že všetko obnoví v Kristovi a zavedie naozaj krásny poriadok a že ľudskú prirodzenosť opäť uvedie do pôvodného stavu, sľúbil, že mu popri ostatných daroch štedro udelí aj Ducha Svätého, lebo ináč by človek nemohol pokojne a trvalo vlastniť ani ostatné dobrá.
A tak určil čas, keď má na nás zostúpiť Svätý Duch, totiž čas Kristovho príchodu, a sľubuje ho slovami: „V tých dňoch,“ čiže v dňoch Spasiteľa, „vylejem svojho Ducha na každé telo.“
Keď prišiel čas takej veľkej štedrosti a slobody, poslal na zem Jednorodeného v tele ako človeka narodeného zo ženy podľa Svätého písma. Vtedy dal Boh Otec znova Ducha Svätého a prvý ho prijal Kristus ako prvotiny obnovenej prírody. Ján Krstiteľ to dosvedčuje slovami: „Videl som Ducha, ktorý zostupoval z neba a spočinul na ňom.“
O Kristovi sa hovorí, že prijal Ducha ako človek a nakoľko ho človek môže prijať. On je Syn Boha Otca, zrodený z jeho podstaty, už pred vtelením, ba ešte pred všetkými vekmi. A predsa sa po tom, ako sa stal človekom, nezdráha počúvať slová, ktorými sa mu prihovára Boh Otec: „Ty si môj Syn. Ja som ťa dnes splodil.“
O tom, ktorý sa z neho pred vekmi zrodil ako Boh, hovorí, že ho dnes splodil, aby nás v ňom mohol prijať za svoje deti. Lebo v Kristovi ako v človekovi je obsiahnutá celá ľudská prirodzenosť. A tak Otec, ktorý má vlastného Ducha, dáva ho ďalej Synovi, aby sme v ňom získali Ducha aj my. Preto sa ujal Abrahámových potomkov, ako je v Písme, a vo všetkom sa stal podobný bratom.
Jednorodený teda neprijal Ducha Svätého sám pre seba; lebo je to jeho Duch, a len v ňom a skrze neho sa dáva, ako sme už predtým povedali. Ale pretože sa stal človekom, mal v sebe úplnú ľudskú prirodzenosť, aby ju celú obnovil a priviedol k prvotnej neporušenosti. Ak správne usudzujeme a prijmeme svedectvo Písma, môžeme vidieť, že Kristus neprijal Ducha sám pre seba, ale v sebe skôr pre nás: veď všetko dobré nám prichádza cez neho
Z Komentára svätého biskupa Cyrila Alexandrijského k Jánovmu evanjeliu
(Lib. 5, cap. 2: PG 73, 751-754).
