Na známom pútnickom mieste sa zhromažďovalo čoraz viac ľudí. Prichádzali zovšadiaľ. Spievali krásne piesne, modlili sa a stáli v dlhých radoch na spoveď. Do večera ich bolo ako maku. Barborka sa držala ockovej alebo mamkinej ruky ako kliešť. Bála sa, že sa stratí. To by tak chýbalo. Ako by ich potom našla. Občas aj v amplióne zaznelo, že sa našlo také a také zatúlané dieťa a že si ho majú rodičia tam a tam vyzdvihnúť. Len aby sa našli, pomyslela si Barborka a ešte tuhšie stisla ockovu pevnú ruku.
Nejaký kňaz rozprával o tom, že sme sa tu zhromaždili preto, aby nás Ježiš uzdravil. Položil rečnícku otázku: „Kto chce, aby ho Ježiš uzdravil zo všetkých chorôb tela a duše?“
„Ja,“ zvolala Barborka. Ľudia okolo sa pousmiali a Barborka, červená až po uši, sa pritúlila k ockovi, aby ju nik nevidel. Tak veľmi sa hanbila.
Po omši, keď si na lúke rozložili deku a jedli dobroty, ktoré mamka nabalila, jej ocko povedal: „Barborka, nemáš sa za čo hanbiť, všetkých si nás predbehla,“ pohladil ju.
„Ako to, že sa nemám za čo hanbiť, veď ste sa všetci smiali!“ nechápala Barborka.
„Smiali sme sa, ale nebolo to správne. Správne by bolo, keby sme na otázku kňaza všetci zvolali: ´ja,´ ´ja.´ Veď načo iné sme sem prišli. Stáť v radoch na spoveď, alebo zjesť rezne, ktoré maminka napiekla, alebo si zaspievať? Nie, prišli sme preto, aby nás Ježiš uzdravil.
Barborka spozornela a v srdiečku sa jej rozliala tichá radosť. Keď usínala pod hviezdnatou oblohou, tíško sa modlila: „Ježiš, ak chceš môžeš uzdraviť môjho ocka, maminku, bratov, starkých, mňa…“
© Júlia Hubeňáková
6. nedeľa v Cezročnom období
K Ježišovi prišiel istý malomocný a na kolenách ho prosil: „Ak chceš, môžeš ma očistiť.“
Ježiš sa zľutoval nad ním, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: „Chcem, buď čistý!“ Malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý.
Potom mu prísne pohrozil, ihneď ho poslal preč a povedal mu: „Daj si pozor a nikomu nič nehovor, ale choď, ukáž sa kňazovi a prines za svoje očistenie obetu, ktorú predpísal Mojžiš im na svedectvo.“