Svätá omša. Navlas rovnaká, ako v každú inú nedeľu. Vlastne, bola to celkom iná svätá omša.
Starká aj s vnukom sedeli na svojom obvyklom mieste. V bočnej lodi, ale tak, aby videli na obetný stôl. Sedeli spôsobne; starká so staromódnou kabelkou v ruke a vnuk sa celý čas vrtel, čo až také spôsobné nebolo, ale vzhľadom na jeho vek sa to dalo pochopiť. Pravdupovediac, nevrtel sa celý čas, presne sa nevrtel dvakrát. Prvýkrát, keď pán kaplán čítal príbeh o tom, ako sa Pán Ježiš premenil. Predstavoval si jeho biely odev, ktorý žiaril. Wau! To muselo byť super pre apoštolov, také vidieť. A potom sa nevrtel ešte raz, keď pán kaplán vyslovil: ´Toto je moje telo a toto je moja krv´ a do výšky zdvihol najprv bielu hostiu a potom kalich. Vtedy starká akoby skamenela. S úžasom pozerala na hostiu i na kalich a po tvári jej stekali slzy.
„Starká, ty si plakala?“ spýtal sa vnuk po ceste domov.
„Neplakala,“ odvetila zaskočená starká.
„Som videl. Plakala.“
„Môj zlatý, neplakala, a keď, tak od prebytku lásky, ktorá ma zaplavila,“ odvetila starká a do očí sa jej opäť tisli slzy.
„Si plakala, lebo ťa mám rád?“ nechápal vnuk.
„Vieš, keď pán kaplán pozdvihol hostiu a kalich, tak mocne som si vtedy uvedomila, že vidím živého Pána Ježiša. Toho istého, ako videli apoštoli, keď pred nimi žiaril. Boli sme pri ňom tak blízko, úplne blízučko. Chápeš?“
„Jasné, starká, kto by už toto nepochopil,“ odpovedal vnuk a skackal okolo starkej ako taký jelenček.
© Júlia Hubeňáková
1. 3. 2015 2. pôstna nedeľa
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. Mk 9, 2-10
