5. pôstna nedeľa B – slovo k evanjeliu (Jn 12,20-33)

Niektorí z tých, čo sa cez sviatky prišli klaňať Bohu, boli Gréci. Pristúpili k Filipovi, ktorý bol z galilejskej Betsaidy, a prosili ho: „Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.“ Filip šiel a povedal to Ondrejovi. Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje! A kde som ja, tam bude aj môj služobník. Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec. Teraz je moja duša vzrušená. Čo mám povedať? Otče, zachráň ma pred touto hodinou? Veď práve pre túto hodinu som prišiel. Otče, osláv svoje meno!“ A z neba zaznel hlas: „Už som oslávil a ešte oslávim.“ Zástup, ktorý tam stál a počul to, hovoril, že zahrmelo. Iní vraveli: „Anjel s ním hovoril.“ Ježiš povedal: „Nie kvôli mne zaznel tento hlas, ale kvôli vám. Teraz je súd nad týmto svetom, teraz bude knieža tohto sveta vyhodené von. A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou zomrie. (Jn 12,20-33)

Pred tým než nás Ján zavedie do hĺbok svojich slov plných obrazov a symbolov, ktorých rozlúštenie nie je vždy ľahké, nás do nich vovádza jednoduchou epizódou z Ježišovho života. Na sviatkoch v Jeruzaleme sú prítomní aj istí Gréci, teda nežidia, ktorí boli v istej miere sympatizantmi so židovstvom. Každopádne aj pre nich platil nápis na jeden a pol metra vysokom múre na nádvorí Jeruzalemského chrámu, ktorý určoval hranicu, ktorú nežidia nesmeli prekročiť. Nedodržanie tohto zákazu mohlo byť potrestané smrťou! Na nápise sa dalo čítať: „Žiadny cudzinec nesmie vstúpiť za zábranu a ohradu okolo svätyne. Každý kto bude prichytený si sám ponesie vinu za svoju následnú smrť.“ Teda tu sa nevtipkuje. Pohania mohli vstúpiť na takzvané nádvorie pohanov, ale za tento múr a teda k samotnej svätyni, kde, ako sa píše v Knihe kráľov (1 Kr 8,29), prebýva Pánovo meno, sa už dostať nemohli. S týmto zákazom mal dočinenia v Jeruzaleme aj sv. Pavol, keď ho obvinili: „Ba ešte aj Grékov voviedol do chrámu a poškvrnil toto sväté miesto,“ (Sk 21,28) a takmer ho aj zabili (Sk 21,31).
Títo Gréci, teda nežidia, pohania chcú vidieť Ježiša. Neodvažujú sa pristúpiť k Ježišovi osobne, ale hľadajú prostredníkov. (Sú snáď natoľko poznačení týmto zákazom z chrámu?) Ich postup je veľmi ľudský: pristúpia najprv k tomu, kto sa im zdá byť im najbližší, k Filipovi, ktorý má grécke meno a je z Betsaidy, z pohraničného mesta v kraji Galilea, ktorú nazývali aj „Galilea pohanov“. Je pozoruhodné, že Filip ich neberie rovno k Ježišovi, ale ešte ide za Ondrejom, ktorý mimochodom má tiež grécke meno a tiež pochádza z toho istého galilejského mesta. Naznačuje to počiatočnú ťažkosť Ježišových učeníkov s prístupom pohanov k Ježišovi? Avšak, keď sa to dozvedá Ježiš, jeho reakcia je až zarážajúca. Reč, ktorá z Ježiša priam vytryskne je plná supertermínov teológie Jánovho evanjelia, ktoré už boli spomenuté v predchádzajúcich kapitolách: hodina, oslávenie a vyzdvihnutie Syna človeka, večný život, súd… – až sa zdá akoby tu išlo o rekapituláciu Evanjelia pred jeho vyvrcholením v Kristovom veľkonočnom tajomstve. Ježišova hodina v Jánovom evanjeliu zastáva kľúčové miesto. Je to hodina jeho oslávenia vo vyzdvihnutí na kríž. Práve preto prekvapujú hneď úvodné Ježišove slová v jeho odpovedi na požiadavku Grékov: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený“ (Jn 12,23). Slovenské „nadišla“ môže navodzovať dojem, že hodina sa priblížila, ale ešte tu nie je. Grécky text tu však používa perfekt ἐλήλυθεν od slovesa ἔρχομαι (prichádzať), čo by znamenalo čosi ako: „prišla hodina a je tu“! Na svadbe v Káne Ježiš matke povedal: „Ešte neprišla moja hodina“ (Jn 2,4). A teraz, keď Ježiš počuje, že Gréci, teda pohania ho chcú vidieť, teda chcú mať k nemu prístup Ježiš vyhlási, že táto kľúčová hodina je už tu? V tejto perspektíve táto túžba pohanov nadobúda nevídanú silu a lepšie sa chápu Ježišove slová: „Ja až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe“ (Jn 12,32) Napĺňajú sa tak aj slová, ktoré sme z Ježišových úst počuli pred dvoma týždňami a to tiež v Jánovom evanjeliu: „Zborte tento chrám a za tri dni ho postavím“ (Jn 2,19). Evanjelista nám vysvetlil, že Ježiš hovoril o chráme svojho tela a teda, že odteraz je pravým chrámom Ježiš sám. Je pravým chrámom, v ktorom už niet varovného nápisu, ktorý by privatizoval Boha pre istú vyvolenú skupinu, ale v ktorom majú prístup k Bohu všetci bez rozdielu. Tak to potvrdzuje aj už spomínaný sv. Pavol v liste Efezanom, keď naráža na už tiež spomínaný múr na nádvorí Jeruzalemského chrámu: „Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi. Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, … lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi.“ (Ef 2,13-14.18)

Matúš Imrich