Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“ A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“ V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil. (Mk 4,26-34)
Po minulotýždňovom Evanjeliu sme preskočili niekoľko veršov a vhupli sme do dvoch podobenstiev, ktoré majú priblížiť, ako je to s Božím kráľovstvom. Bude však dobré, ak si tie preskočené verše všimneme. Po Ježišovej reči o tom, kto je jeho matka, brat i sestra sa v 4. kapitole zmení scéna. Nie sme už viac v dome, ale s Ježišom a veľkým zástupom pri mori, teda pri Galilejskom jazere. Ježiš tu povie prvé zo svojich podobenstiev v Markovom Evanjeliu a ono je o rozsievačovi, alebo lepšie povedané o tom, čo tento rozsievač seje. Grécky text vytvára zvláštne napätie, keď v celom podobenstve sa slovo zrno/semeno vôbec nespomenie (náš slovenský preklad ho tam doplňuje, aby nám to neznelo čudne). Čitateľ vôbec nevie, čo rozsievač rozsieva a tak sa táto záhada dostáva do centra záujmu. Potvrdzuje to aj sám Ježiš: keď vysvetľuje toto podobenstvo, začína práve vyjasnením toho, čo rozsievač rozsieva: „Rozsievač seje slovo,“ (Mk 4,14). Potom čítame podobenstvo o lampe a miere a tak sa dostávame k podobenstvám z dnešnej liturgie, po ktorých cyklus podobenstiev v Markovom Evanjeliu končí. Podobenstvá sú tak zarámované v tematike rozsievania. Navyše tie dnešné akoby nadväzovali na to, o ktorom sme hovorili vyššie. Ono vrcholí, tým, že slovo nájde kvalitnú zem a prináša úrodu, tridsať, šesťdesiat alebo stonásobnú. Ježiš totiž dnes začal: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme,“ (Mk 4,26). My už vieme, že to semeno je slovo. Vniká nám tak veľmi silné prepojenie medzi slovom a Božím kráľovstvom. Semeno, teda slovo rastie, či človek spí, alebo vstáva, či je noc alebo deň a prináša úrodu. Nedá sa na tomto mieste nespomenúť si na Božie slová v knihe proroka Izaiáša: „Lebo ako spŕchne z neba dážď a sneh a nevráti sa ta, ale opojí zem, zúrodní ju, dá jej klíčiť a dá semä na siatie a chlieb na jedlo: tak bude moje slovo, ktoré mi vyjde z úst, nevráti sa ku mne naprázdno, ale urobí, čo som si želal, a vykoná, na čo som ho poslal,“ (Iz 55,10-11). Pre toto silné prepojenie slova s Božím kráľovstvom môžeme povedať: Keď Božie slovo prináša úrodu, rastie tak Božie kráľovstvo. Navyše, ešte pred tým ako Ježiš vysvetlil podobenstvo o rozsievačovi sme mohli čítať: „Keď bol potom sám, tí, čo boli okolo neho s Dvanástimi, pýtali sa ho na podobenstvá. On im povedal: ‘Vám je dané tajomstvo Božieho kráľovstva,’“ (Mk 4,10-11). Tajomstvo Božieho kráľovstva je dané tým, čo sú s Dvanástimi okolo Ježiša, lebo, keďže sú zhromaždení okolo neho (spomeňte si na minulotýždňové Evanjelium) počúvajú jeho slovo, ono môže padnúť na kvalitnú zem a priniesť úrodu, a tak rastie Božie kráľovstvo hoci o tom nemusia ani vedieť.
Matúš Imrich
