Miništranti to v lete riadne rozbalili. Zabalili si stany, karimatky, zopár hrncov i niečo do nich a poďme na tábor na Tábor. Tak sa volal, nevedno prečo, ich kopec za dedinou. Kaplán šiel s nimi. Pravdupovediac, bol to jeho nápad. Tam si postavili svoje táborové mestečko. Predbiehali sa v úslužnosti. Všetci robili všetko, len aby to bolo čím skôr hotové. K večeru, keď už bolo všetko nachystané a táborový oheň čakal na prvú iskierku, ktorá nie a nie rozhorieť plamienok, stalo sa, s čím nikto nerátal. Od dediny sa k ním začal blížiť nejaký hlúčik.
„Pán kaplán, hlá-hlá-hlásim narušenie,“ horko ťažko zo seba vysúkal pozorovateľ z provizórnej rozhľadne.
„Nebodaj medveď,“ smial sa pán kaplán.
„Kdeže medveď, sú to chlapci. Z dediny.“ Šomral.
Aj ostatní šomrali. Toto je vyslovene tábor pre miništrantov, tak čo sa sem pchajú.
„A jedlo máte?“ zabil ich hneď po príchode najstarší miništrant.
„Jedlo?“ prekvapili sa prišelci.
Začala úplne úžasná svätá omša. Iba pán kaplán bol ako tak ustrojený. Bolo to úchvatné. S modlitbou splýval spev vtákov a šumenie lesa. Motýle sa išli zblázniť. A bola kázeň. Taká že až. O zázračnom rozmnožení chleba. „Vy im dajte jesť!“ párkrát po sebe zopakoval pán kaplán na nejakom vymyslenom príklade o hladných a šomrajúcich. Miništrantom stiahlo hrdlo. Ten príbeh je predsa o nich. Po svätej omši sa pousádzali a začali si deliť jedlo. Akosi ani neboli veľmi hladní. Núkali sa navzájom, ´len si daj,´ ´len si daj,´ znelo každú chvíľu. Chlapci o tom ani nevedeli, ale stali sa svedkami zázraku. Vlastne, boli jeho súčasťou. Pochopili, že ak sa podelíš s málom, ešte ti aj zvýši.
© Júlia Hubeňáková, 26. 7. 2015 17. nedeľa v Cezročnom období
Ježiš odišiel na druhý breh Galilejského čiže Tiberiadského mora. Šlo za ním veľké množstvo ľudí, lebo videli znamenia, ktoré robil na chorých. Ježiš vystúpil na vrch a tam si sadol so svojimi učeníkmi. Blízko boli židovské sviatky Veľkej noci.
Keď Ježiš zdvihol oči a videl, že k nemu prichádza veľké množstvo ľudí, povedal Filipovi: „Kde nakúpime chleba, aby sa títo najedli?“ Ale to povedal len preto, že ho skúšal. Lebo sám vedel, čo urobí.
Filip mu odpovedal: „Ani za dvesto denárov chleba nebude stačiť, ak sa má každému ujsť čo len kúsok.“
Jeden z jeho učeníkov, Ondrej, brat Šimona Petra, mu povedal: „Je tu chlapec, ktorý má päť jačmenných chlebov a dve ryby. Ale čo je to pre toľkých!?“
Ježiš povedal: „Usaďte ľudí!“
Na tom mieste bolo mnoho trávy. A mužov si tam posadalo okolo päťtisíc.
Tu Ježiš vzal chleby, vzdával vďaky a rozdával sediacim; podobne aj z rýb, koľko chceli.
Keď sa nasýtili, povedal svojim učeníkom: „Pozbierajte zvyšné odrobiny, aby nič nevyšlo nazmar!“ Pozbierali teda a odrobinami z piatich jačmenných chlebov, ktoré zostali po tých, čo jedli, naplnili dvanásť košov.
Keď ľudia videli, aké znamenie urobil, hovorili: „Toto je naozaj ten prorok, ktorý má prísť na svet.“
Ale keď Ježiš spoznal, že chcú prísť, zmocniť sa ho a urobiť ho kráľom, znova sa utiahol na vrch celkom sám. Jn 6, 1-15
