Eliáš išiel deň cesty na púšť. Keď zastal, sadol si pod borievku a žiadal si umrieť. Hovoril: „Už nevládzem, Pane! Vezmi si môj život, veď ja nie som lepší ako moji otcovia.“ Hodil sa na zem a usnul v tieni borievky. Vtom sa ho dotkol anjel a povedal mu: „Vstaň a jedz!“ Pozrel sa a hľa, pri hlave mal podpopolný chlieb a nádobu s vodou. Najedol sa, napil sa a znova zaspal. A Pánov anjel prišiel druhý raz, dotkol sa ho a povedal mu: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu.“ Vstal teda, najedol sa, napil sa a posilnený týmto pokrmom šiel štyridsať dní a štyridsať nocí až k Božiemu vrchu Horeb.
(1 Kr 19, 4-8)
Eliáš nejde na púšť ako senzáciechtivý turista. Je na úteku pred hnevom Jezabel, pohanskej manželky Izraelského kráľa Achaba. Tá sa dozvedá od svojho manžela o obete na vrchu Karmel a pozabíjaní Bálových prorokov. Je tu zaujímavý kontrast; Eliáš uteká, aby si zachránil život (1Kr 19,3), ale o krátky čas si žiada umrieť (1Kr 19,4). Z karmelského „hrdinu“ sa stáva vystrašený utečenec a ten sa odrazu mení na úplného „porazenca“ v pustatine. Zostáva otvorenou otázkou, čo sa v tomto mužovi odohralo. Výsledkom však nie je smrť, ale spánok po slovách: „Vezmi si môj život!“ Pán skutočne berie jeho život, no inak, než si predstavoval Eliáš. Prostredníctvom anjela odpovedá na Eliášovo „vezmi“ dvojnásobným „vstaň a jedz“ (19,5.7). Tajomným pokrmom dostáva silu na štyridsaťdenné putovanie. Na Horebe zažíva epifániu – Božie zjavenie.
Kresťan môže hovoriť Bohu: Vezmi si môj život! A Boh vo večeradle odpovie: Aj vy vezmite a jedzte! Vezmite a pite! Je tu tajomstvo Eucharistie – chlieb váš každodenný – živý chlieb z neba – chlieb pre večný život.
© Jozef Kohut, 6.8.2015
