Hundroš

Leto už bolo iba v spomienkach. Horúce, slnečné, plné sladkých melónov a kúpalísk. Mňam. Zato jeseň bola bezútešná. V kuse fúkal vietor a pršalo. To aby človek ani nos nevytrčil z domu, hundral si sám pre seba. Najmä keď sa nechcelo ísť do školy. Takže od pondelka do piatka. Rodičia to však vyriešili. Vymenili mu letný šatník za teplejší a bolo po probléme. Aspoň pre nich. Jemu sa do školy stále nechcelo. Prečo on musí a niekto nemusí, hundral si sám pre seba.

„Neviete, čo je s Paľkom?“ spýtala sa triedna, keď sa ten už tri dni neukázal v škole. Nikto nevedel a ani rodičia nič nedali vedieť.

„Nezájdeš sa tam pozrieť?“ poprosila ho triedna. Neochotne, no predsa išiel. Ja nie som policajt, aby som vyšetroval ľudí, hundral si sám pre seba.

Na bránke chýbala kľučka, zvonček bol vytrhnutý. Zaklopal. Nikto mu neprišiel otvoriť. Chvíľu počkal a napokon vošiel.

Na gauči spal Paľkov ocko, mama práve vyberala z práčky plienky. Paľko sedel pri stole. Jednou rukou hojdal kočík a druhou listoval v nejakej knihe.

„Že prečo nechodíš do školy, sa pýta triedna,“ povedal skoro šeptom. Bál sa, že zobudí Paľkovho ocka. Mama si zakryla tvár a vybehla von. Paľko pozeral do zeme. Až potom, neskôr, mu porozprával, že nemá topánky, že ocko pije, že žijú len z materskej. Nechápal, len vedel, že musí dačo spraviť. Dal mu všetko nové oblečenie; zas až tak od jari nevyrástol, ponosí staré. Doma schytal od otca zaucho. Nebolí, hundral si sám pre seba. A v triede? Mali ste to vidieť. Až na malé výnimky, všetci zabrali.

© Júlia Hubeňáková, 11. 10. 2015   28. nedeľa v Cezročnom období

Keď sa Ježiš vydával na cestu, ktosi k nemu pribehol, kľakol si pred ním a pýtal sa ho: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som obsiahol večný život?“

Ježiš mu povedal: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik nie je dobrý, jedine Boh. Poznáš prikázania: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! Nebudeš podvádzať! Cti svojho otca i matku!

Ale on mu povedal: „Učiteľ, toto všetko som zachovával od svojej mladosti.“

Ježiš naňho pozrel s láskou a povedal mu: „Jedno ti ešte chýba. Choď, predaj všetko, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“

On pri tomto slove zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo mal veľký majetok.

Ježiš sa rozhliadol a povedal svojim učeníkom: „Ako ťažko vojdú do Božieho kráľovstva tí, čo majú majetky!“

Učeníci sa nad jeho slovami zarazili. Ale Ježiš im ešte raz povedal: „Deti moje, ako ťažko sa vchádza do Božieho kráľovstva! Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva.“

Oni sa ešte viac čudovali a hovorili si: „Kto potom môže byť spasený?“

Ježiš sa na nich zahľadel a povedal: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu nie. Lebo Bohu je všetko možné.“

Tu sa ozval Peter: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“

Ježiš povedal: „Veru, hovorím vám: Niet nikoho, kto by pre mňa a pre evanjelium opustil dom alebo bratov a sestry alebo matku a otca alebo deti alebo polia, aby nedostal stonásobne viac; teraz, v tomto čase, domy, bratov, sestry, matky, deti i polia, hoci s prenasledovaním, a v budúcom veku večný život.“ Mk 10, 17-30