Ježiš povedal svojim učeníkom:
„Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou. 28 Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie. (Lk 21,25-28)
Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“ (Lk 21,34-36)
Evanjeliová stať, ktorou začíname nový liturgický rok aj adventné obdobie je zložená z dvoch častí, ktoré v 21. kapitole Lukášovho evanjelia nenasledujú hneď za sebou. Prvú časť tvoria verše 25-28 a tú druhú verše 34-36, medzi ktoré je v Lukášovom texte ešte vložené poučenie od figovníka. Napriek tomu, si môžeme všimnúť, že tieto dve časti majú isté spoločné témy: Aj v jednej aj v druhej sa stretávame so Synom človeka, aj v jednej aj v druhej sa hovorí o tom, čo by sa v starozákonnej terminológii dalo nazvať „deň Pána“. Sú to dve témy, ktoré Lukáš v týchto veršoch spája v jeden celok.
Otázka významu výrazu „Syn človeka“ je komplexná, avšak v trochu zjednodušenom pohľade sa môžeme obrátiť pre jeho lepšie pochopenie na Knihu proroka Daniela:
„Videl som v nočnom videní a hľa, v oblakoch neba prichádzal ktosi ako Syn človeka; prišiel až k Starcovi dní, priviedli ho pred neho. A jemu bola odovzdaná vláda a kráľovstvo, takže jemu slúžili všetky národy, kmene a nárečia; jeho vláda je vláda večná, ktorá nezaniká, a jeho kráľovstvo, ktoré nezahynie.“ (Dn 7,13-14)
Vidíme, že tento úryvok je blízky tomu nášmu aj použitím obrazu o príchode Syna človeka v oblaku či oblakoch. Najprv sa v Knihe Daniel hovorilo o kráľovstvách, ktoré sú predstavované obrazmi divých zvierat: lev, medveď, leopard a štvrté bolo také hrozné, že sa nepodobá žiadnemu známemu zvieraťu (Porov. Dn 7,1-12). Tieto obrazy pomáhajú chápať, že tieto kráľovstvá vládnu drúzganím a ničením. Vládnu silou, ktorá má však obmedzený čas a po jej oslabení prichádza vždy nové kráľovstvo so svojou, ešte strašnejšou silou. Nakoniec sa už nezjavuje ďalšie zviera, ale Syn človeka, teda mohli by sme povedať skutočný človek, ktorý už nie je ako nenásytné zviera. Jeho vláda je večná, nestrieda ho už iná. Vládne naveky práve preto, lebo je pravým človekom, nie je človekom, ktorý by sa správal ako beštia, ako to bolo v prípade predchádzajúcich kráľovstiev.
Obrazy, ktoré sa používajú vo veršoch 25-26 sa používajú najmä v prorockých knihách Starého zákona v súvislosti s „dňom Pána“, ktorý sa predstavuje ako hrozný pre tých čo páchajú zločin. Tento deň sprevádzajú znamenia na zemi, na mori i nebeských telesách. V Iz 13,6-13 je tento deň namierený proti zlobe Babylonu, v Iz 34,1-4 sa už týka všetkých národov. Aj Ezechiel používa podobné obrazy na opis súdu nad Egyptom: Ez 32,2-8. Najbližšie našim veršom je snáď Kniha proroka Joela. Téma „dňa Pána“ je silne prítomná v celej knihe. Aj tu sa používajú podobné obrazy, s akými sa stretávame u Lukáša:
„Pred ním sa trasie zem, chveje sa nebo, slnko a mesiac sa zatemnia a hviezdy stiahnu svoj jas.“ (Joel 2,10)
Hoci sa však tento deň predstavuje ako hrozný (v. 11) je v prvom rade výzvou na obrátenie:
„Teraz však – hovorí Pán – obráťte sa ku mne celým svojím srdcom, pôstom i plačom a nárekom, roztrhnite si srdcia, a nie rúcho, obráťte sa k Pánovi, svojmu Bohu, veď je dobrotivý a milosrdný, trpezlivý a veľmi ľútostivý a môže odvrátiť nešťastie.“ (Joel 2,12-13)
Tento deň je zároveň súdom nad ostatnými národmi kvôli tomu ako zaobchádzali s jeho ľudom. Opäť sa objavujú znamenia na nebeských telesách:
„Slnko sa zmení na tmu a mesiac na krv, skôr než príde veľký a hrozný Pánov deň.” (Joel 3,4)
„Slnko a mesiac očernejú a hviezdy stiahnu svoj lesk.“ (Joel 4,15)
Obrazy znamení na slnku, mesiaci, hviezdach, na zemi a na mori vzbudzujú myšlienky na opis stvorenia v Knihe Genezis. Boh tam oddeľuje vody, dáva im svoje miesto, objavuje sa zem, tvorí nebeské telesá, ktoré tiež dostávajú svoje miesta a úlohy – z chaosu robí poriadok. V týchto opisoch „dňa Pána“ sa toto všetko akoby rúca. Rúcajú sa aj posledné istoty pre človeka ako je to, že slnko a mesiac znovu vyjdú a dajú svoje svetlo a hviezdy mu ukážu smer. Neostáva nič len fakt, že všetko a každý ostáva v Božích rukách.
Lukáš tieto dva veľké témy „Syna človeka“ a „dňa Pána“ spája. „Deň Pána“ je výzvou na obrátenie a súdom, ktorý je v Božích rukách. Vládnuť alebo súdiť však neprichádza nejaké nenásytné zviera, ale „Syn človeka“. „Deň Pána“ je vtedy, keď začína vládnuť pravý človek a nie človek, ktorý sa správa ako beštia. Tento pravý človek sa naplno zjavil v Ježišovi Kristovi.
Matúš Imrich
(Použité zdroje: Nolland, J., Luke 18:35-24:53. (WBC 35c; Dallas 2002) 1007.)
