„Rozmýšľal som,“ začal Miki.
„To preto ten náhly záblesk svetla,“ smiali sa kamaráti.
„Uhádli ste,“ prijal Miki. „A viete, na čo som prišiel?“
„Že večer sa skoro stmieva a ráno je dlho tma,“ stále žartovali chalani.
„Ty mi priam čítaš myšlienky,“ sekundoval Miki. „A v takej tme sa dá veľa toho urobiť.“
„Napríklad zasvietiť baterku,“ doberali si ho ďalej.
„Prestaňte!“ zahriakol ich najstarší. „A ty, Miki, hovor.“
„Spočítal som, že na našej ulici je sedem rodín, ktorým sa žije veľmi ťažko a my im môžeme urobiť radosť. Keď neminieme vreckové pre seba, môžeme im kúpiť ovocie, sladkosti a ak zvýši, tak aj nejakú knihu,“ prezradil svoj plán Miki.
„Aj na našej ulici sú takí,“ pridal sa jeden z chlapcov.
Najstarší zvážnel a po chvíli povedal: „Mohlo to aj mne napadnúť. Viete čo, chalani? Musíme to stihnúť do Mikuláša.“
„A tajne, lebo aj svätý Mikuláš to tak robil,“ navrhol Miki a ostatným zasvietili v očiach plamienky. Tešili sa.
Ráno sa v ich mestečku rozchýrilo, že k ním naozaj zavítal svätý Mikuláš, lebo kto iný by daroval chudobným také pekné darčeky.
© Júlia Hubeňáková, 6. 12. 2015 2. adventná nedeľa
V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.
Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“ Lk 3, 1-6
