V pätnástom roku vlády cisára Tibéria, keď Poncius Pilát spravoval Judeu a Herodes bol tetrarchom v Galilei, jeho brat Filip tetrarchom v Itúrei a trachonitídskom kraji a Lyzaniáš tetrarchom v Abilíne, za veľkňazov Annáša a Kajfáša zaznel na púšti Boží hlas nad Jánom, synom Zachariáša.
Chodil po celom okolí Jordána a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov, ako je napísané v knihe rečí proroka Izaiáša: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky! Každá dolina sa vyplní a každý vrch a kopec zníži. Čo je krivé, bude priame, a čo je hrboľaté, bude cestou hladkou. A každé telo uvidí Božiu spásu.‘“
(Lk 3,1-6)
Pred tým než nám Lukáš predstaví verejné účinkovanie Ježiša, upriamuje našu pozornosť na postavu Jána Krstiteľa. Čitateľ Lukášovho evanjelia už o ňom čosi počul; dočítal sa o jeho príchode na tento svet už v prvej kapitole. Po jeho narodení sa po judejských horách ľudia vypytovali: „Čím len bude tento chlapec?“ (Lk 1,66). V kapitole 3 Lukáš odkrýva odpoveď. Jeho vystúpenie pred Izrael (porov. Lk 1,80) zasadzuje do historického kontextu vtedajšieho sveta. Oproti menám miestnych vládcov, ba dokonca samotného rímskeho cisára sa zmienka o akomsi Jánovi kdesi v pustatine na Blízkom východe môže zdať ako veľmi smiešna. Lukáš však Jána uvedie formulou, ktorá sa veľmi podobá na formulu, ktorá sa v gréckom preklade Starého zákona používa, keď Božie slovo prichádza k prorokom. (Preklad tejto formuly je náročný a v Lk 3,2 by to bolo doslovne: „…stalo sa slovo Božie nad Jánom…“ – slovenskí prekladatelia zvolili „…zaznel … Boží hlas nad Jánom…“) Aj keď sa táto formula snáď najčastejšie používa v prípade proroka Eliáša, s ktorým je Ján Krstiteľ aj často spájaný, predsa len má Lukášova formula najbližšie k slovám, ktorými je uvádzané proroctvo proroka Jeremiáša a to z viacerých dôvodov. Iba v Lk 3,2 a Jer 1,1 sa používa spojenie ῥῆμα θεοῦ („slovo Božie“) namiesto ῥῆμα κυρίου („slovo Pánovo“) v ostatných prípadoch výskytu tejto formuly v Starom zákone a iba v týchto dvoch veršoch sa používa predložka ἐπί („nad“) namiesto zvyčajnej πρός („k“) na označenie osoby, ktorej Božie slovo smerovalo (porov. napr. 2 Sam 7,4; 1 Kr 17,2.8; 20,28). Navyše, spojenie týchto dvoch textov umocňuje fakt, že v obidvoch prípadoch sa táto formula používa v bezprostrednom kontexte historického datovania (porov. Jer 1,1-3 vs. Lk 3,1-2). Vzniká tak jedinečné puto medzi Jeremiášom a Jánom Krstiteľom. Dôležité pre nás bude si uvedomiť, že Jeremiáš bol prorok, ktorý pôsobil bezprostredne pred zničením Jeruzalema Babylončanmi.
Ak sa vrátime k Lukášovmu evanjeliu, vidíme, že neopisuje misiu Jána Krstiteľa slovami proroka Jeremiáša, ale proroka Izaiáša. Používa slová z jeho 40. kapitoly, ktorá je začiatkom proroctiev tzv. Deutero-Izaiša o obnovení Jeruzalema. Hlas, ktorý volá v Iz 40,3 je adresovaný Jeruzalemu a pripraviť treba cestu v púšti, lebo tá leží medzi Jeruzalemom a Babylonom odkiaľ sa majú vrátiť tí, ktorí tam boli odvlečení do zajatia po zničení Jeruzalema. Podľa Knihy proroka Izaiáša sa s týmito zajatými do Jeruzalema vracia aj sám Pán, lebo sa „skončilo jeho otroctvo (t.j. Jeruzalema) a je odčinená jeho vina“ (Iz 40,2). Jeremiáš je teda svedkom najväčšej katastrofy v dejinách Izraelského národa a Deutero-Izaiáš zas prorokom jeho najväčšej nádeje: koniec zajatia a Pánov návrat do svojho mesta.
Tieto udalosti sa spájajú v postave Jána Krstiteľa a dostávajú nový význam. Ján hlása krst na odpustenie hriechov: je koniec katastrofe, skončilo sa otroctvo, Pán sa vracia. Za Jánových čias však Izrael žije vo svojej zemi (hoci nie v úplnej slobode) a chrám je taký veľkolepý ako nikdy pred tým v dejinách. Použitie Izaiášových slov teda provokuje otázku: O akú obnovu sa jedná? Kam sa Pán vracia? Neprebýva snáď vo svojom chráme v Jeruzaleme?
Celé tajomstvo sa naplno odkryje až s Ježišom: v ňom je definitívny koniec katastrofy odlúčenia Boha a človeka, v ňom sa končí otroctvo hriechu celého ľudstva, v ňom je Pán už navždy prítomný medzi ľuďmi.
Matúš Imrich
