V čakárni sa to posúvalo pomaly. Hlavne, že sa to posúva, pomyslela si Dagmara. Vzduch bol vydýchaný, trochu sa jej točila hlava. Konečne ju sestrička pozvala dnu. Pán doktor ju privítal pohľadom.
„Tak čo, nastala nejaká zmena, pani Dagmara?“ spýtal sa.
„Nemyslím,“ povedala, „ale vraveli ste, aby som po mesiaci prišla.“
„Niečo sa mi nepozdáva,“ utrúsil pán doktor.
„Nepozdáva?“
„Vydržte, ešte vám urobím ultrazvuk. Potom budeme múdrejší,“ rozhodol lekár.
„Načo ultrazvuk, iba sa mi trochu zatočila hlava, mám nízky tlak, to preto,“ bránila sa Dagmara.
„Nebojte sa, bude to len chvíľka,“ upokojil ju. Zdalo sa jej, že lekár sa usmieva. Nahnevalo ju to.
„Neviem, čo je na mne také smiešne,“ bránila sa Dagmara.
„Smiešne? Prepáčte, že sa usmievam, verím, že aj vy sa o chvíľku budete,“ povedal lekár a podal jej niečo do ruky.
Na čiernobielom obrázku bolo jej dieťatko, ktoré malo tri a pol centimetra. Onemela. Tak predsa sa splnilo… Po toľkých rokoch! Objala doktora, sestričku a najradšej by vyobjímala všetky ženy v čakárni. A najradšej by to vykričala celému svetu.
Stihla poslať pár esemesiek a potom vypla mobil. Chcela byť sama. Oproti bol kostol. Vošla dnu a dlho predlho sa dívala na obraz navštívenia. Zdalo sa jej, že Alžbeta aj Mária ju vzali medzi seba.
© Júlia Hubeňáková, 20. 12. 2015 4. adventná nedeľa
V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji. Vošla do Zachariášovho domu a pozdravila Alžbetu. Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne? Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone. A blahoslavená je tá, ktorá uverila, že sa splní, čo jej povedal Pán.“ Lk 1, 39-45
