Pozrime sa na tradičnú rodinu: otec, matka a ich deti z ekonomického pohľadu. Na zabezpečenie rodiny je potrebné mať prácu, za ktorú dostane pracujúci človek spravodlivú odmenu. „Ak pracujúci vynakladá svoju námahu a svoje schopnosti pre niekoho druhého, robí to preto, aby si zabezpečil dobrá, ktoré nevyhnutne potrebuje pre svoj život. A tak svojou prácou nadobúda výsostné právo nielen vyžadovať primeraný zárobok, ale ho aj podľa svojho rozhodnutia použiť.“ (LEV XIII. Rerum novarum.) V rodine je to jednoznačne o tom, že zárobok sa delí medzi jednotlivých členov rodiny podľa potreby s ohľadom na výšku zárobku. Pokiaľ rodičia majú malé deti, ich príjmy sú dôležité na zabezpečenie chodu celej rodiny. Deti v staršom veku môžu chodiť na brigády a tým sa pomaly môžu učiť prispievať do rodinného rozpočtu. Rodinný rozpočet je veľmi komplikovaný. Preto pri výchove detí rodičia musia dbať na zodpovednosť, svedomitosť a pracovitosť svojich detí. Aj keď v dnešnej dobe už nie je v kurze práca v zmysle námahy. Zväčša rodičia vychádzajú deťom až tak v ústrety, že im všetko plnia, čo im vidia na očiach. Rodičia zakrývajú námahu, ktorú musia zvládnuť, aby dostali vytúženú odmenu v podobe platu. Deti už vidia iba byt, nábytok, notebook,… Takto bez námahy, zodpovednosti, svedomitosti a predovšetkým bez práce nie je možné zabezpečiť si bývanie, tovary a služby potrebné pre život. Rodičia sa niekedy správajú ako filantropi. Aj keď „filantropia je krásna vec, ale nie je to veľkodušnosť, a to najmä v prípade, že rozdávame z prebytku bez toho, aby sme museli niečo obetovať. Veľkodušnosť je viac než schopnosť vypísať štedrý šek. Je o darovaní samého seba.“ (Havard, A. Zodpovedné líderstvo. Cesta k osobnej dokonalosti) Ide tu o výchovu detí, ktorá nie je jednoduchá. „Prvým prirodzeným miestom, kde sa človek (ja) stretáva s druhým (ty) je rodina.“ (Dancák, P. Personalistický rozmer vo filozofii 20. storočia) „Nijaké iné prirodzené spoločenstvo nezasahuje ľudskú osobu a ľudský život v takej miere ako práve manželstvo a rodina. Medzi početnými cestami života, rodina je prvá a najdôležitejšia: cesta spoločná i keď zostáva zvláštnou, jedinou a neopakovateľnou, ako je neopakovateľný každý človek, cesta ktorej sa nemôže vyhnúť žiadna ľudská bytosť. Vieme, že človek normálne vychádza z rodiny, aby po naplnení času v novom rodinnom jadre uskutočnil vlastné životné povolanie. Dokonca aj vtedy, keď sa rozhodne zostať sám, rodina ostáva, takpovediac, jeho bytostným horizontom ako základné spoločenstvo, v ktorom korení celá sieť jeho rodinných vzťahov.“ (Ján Pavol II., Gratissiman sane) Manžel a manželka investovaním do svojho vzťahu, dávajú príklad deťom v mnohých veciach: spolunažívaní, riešení problémov, realizovaní kompromisov, aktívnom počúvaní, hierarchii a podobne. Nech naše rodiny nech žijú v dôvere Božieho milosrdenstva, pracujú na láskavosti, pokore, miernosti a trpezlivosti.
