Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna. Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu. Hlas volajúceho na púšti: „Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“ Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi.Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým. (Mk 1,1-8)
Jedna z amerických televíznych spoločností počas vianočných sviatkov 2010 odvysielala rozhovor ekonómov, bankárov a politikov /asi 10 ľudí/, ktorí sa rozprávali a analyzovali svetovú hospodársku krízu. Jeden z rečníkov podčiarkol – a na tom sa zhodli všetci – že skutočným dôvodom je „prehnaný konzumizmus“ /our over consuming/. Sme príliš zahľadení do seba a naše potreby a nič nevidíme. Nie je mojím cieľom rozoberať príčiny krízy, hoci môžeme plne súhlasiť s týmto výrokom. Nie peniaze a pôžičky sú pravým dôvodom, ale životný štýl, ktorý vedieme.
Vo svete však existujú aj iné krízy. Jednou z nich je kríza viery, kríza kresťanstva. A veru jej pravým dôvodom nie je sekularizácia, či doba a jej kultúra. Jej pravým dôvodom je, že my, kresťania, sme príliš zahľadení do seba, do našich problémov, príliš veľa sa zaoberáme sebou a nie sme schopní pozrieť sa mimo, von, za hranice našich všedných dní a komunít…. To kvôli nášmu „do seba zahľadenému duchovnému konzumizmu“ sa stáva viera neatraktívnou. Nepriťahuje ľudí.
Dnes sme v evanjeliu počuli, že Boh posiela „svojho posla“. Iste, historicky je mienený Ježišov predchodca, posol, Ján Krstiteľ. Ale dnes, na začiatku 3. tisícročia, kto je dnes tým poslom? Sme to my všetci. Ty i ja. Nás posiela pripraviť cestu Pánovi.
A presne v tomto je problém. Nie sme poslami, ktorí by vznietili záujem o vieru a kresťanstvo, ale práve naopak. Zahľadení len do seba, nevidíme okolo seba….Veď cez koho iného môže človek dneška uvidieť tvár Boha, ak nie skrze jeho deti. Skrze nás kresťanov. Samo meno znamená „tí, čo patria Kristovi“. Je to výzva, ktorú musíme znovu objaviť. Dnes sa nám neveľmi pozdáva úloha posla. Väčšinu ľudí napadne pejoratívne „poslíček“, poskok…niekto, kto nemá vlastnú vôľu, slobodu, kto len plní úlohy. Prines, urob, nechoď, tamto zariaď….neradi máme takéto veci. Každý by rád „šéfoval“. Ak sa pozorne začítame do Biblie, zistíme, že Boh z nikoho nerobí svojho „poslíčka“. Boh neoberá žiadneho zo svojich poslov o jeho slobodu. Boh nechce mať nerozmýšľajúce automaty, či robotov.
Ak si všimneme Abraháma, rešpektuje jeho slobodu a jeho rozhodnutia. Nenúti, ale pozýva. Alebo Mojžiš. Keď sa mu zjaví v horiacom kríku, povie: neboj sa. Choď, posielam ťa, aby si vyslobodil môj ľud. Nenúti ho, aby sa vzdal svojej rodiny, manželky alebo svojho povolania pastiera. Rešpektuje rozhodnutia a spolu s ním chce uskutočniť dielo. Dokonca mu ani nepovie presný spôsob. Boh, keď si vyberá, vyberá si slobodné bytosti, s ktorými chce spolupracovať. Spolu s tebou uskutočním dielo. Toto vnímame vždy a všade v Biblii. Aj apoštoli boli všelijakí: rybári, peňažníci, rebel, nepoctiví správca…a Ježiš chce spolupracovať s každým z nich. Boh teda svojich poslov neoberá o slobodu.
Zamyslime sa však ešte nad poslaním „posla“ – vyslanca. Veľvyslancova úloha je žiť v krajine, do ktorej ho poslali. Žiť život tých ľudí, všímať si dianie: radosti i starosti politického, ekonomického, kultúrneho i spoločenského života. Analyzovať a zasielať svojej krajine správy. Takpovediac prináša cudzinu domov.
Podobne je to aj s nami. Boh rešpektujúc našu slobodu, miesto a kontext, v ktorom žijeme; rešpektujúc naše rozhodnutia; chce, aby sme na danom mieste vnímali svoje okolie. Ľudí, ich radosti i starosti. Aby sme žili spolu s nimi. Aby sme neboli slepí a hluchí, ale aby sme vnímali, čo sa s nimi deje, analyzovali ich situáciu a potom ju prinášali domov, k Otcovi, k Bohu. Toto je naša misia. Žiť a vnímať ľudí okolo seba a prinášať ich k Bohu predovšetkým v modlitbe.
A presne v tomto zlyhávame a tak nečudo, že kresťanstvo prežíva krízu. Že naše deti, známi, vnúčatá…táto spoločnosť vôbec neradi počujú o viere, smejú sa. Odsúvajú či dokonca bojujú proti kresťanom. Ba dokonca aj mnoho kresťanov žije len tak povrchne. Z akéhosi „musím“ alebo „ta bo to je tak“. Nemali možnosť vidieť v nás pravý obraz Boha, jeho milosrdnú tvár a blízkosť. Musíme nanovo premyslieť vlastné miesto v spoločnosti, kde žijeme.
Calderon napísal svetoznámu drámu „Veľké divadlo sveta“ . Pointou hry je, že na začiatku režisér rozdáva úlohy každému hercovi. Potom zahrajú hru a na konci znovu prichádza režisér. Tento krát vypláca peniaze. Ale výška nezávisí od toho, kto akú postavu hral. Či hral hlavnú úlohu alebo bol štatistom. Kľúč k odmene je ako zahral svoju úlohu.
Autorovi ide o to, aby ukázal, ako Boh koná. Lebo režisérom je Boh. My sme herci. A on odmeňuje podľa toho, ako som zahral svoju rolu. Ako som zvládol svoj život, poslanie. Nejde o to, aby som bol najdôležitejší, uznávaný, stredobod diania a slávy. Ide o ako.
Nechajme sa teda dnes pozvať, aby sme zatiahli na hlbinu a pozreli sa na krízu viery, ktorá je okolo nás a možno aj v nás. A hľadali, analyzovali seba, či sme naozaj hodnovernými poslami. Či vnímame ľudí okolo seba a prinášame ich k Bohu, alebo sme skôr príliš ustarostení a zahľadení len do svojho…mňa a teba posiela Pán ako svojho posla, vyslanca.
©róbert jáger, 2012