19 Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 20 Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. 21 A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ 22 Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. 23 Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ 24 Tomáš, jeden z Dvanástich, nazývaný Didymus, nebol s nimi, keď prišiel Ježiš. 25 Ostatní učeníci mu hovorili: „Videli sme Pána.“ Ale on im povedal: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do rán po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ 26 O osem dní boli jeho učeníci zasa vnútri a Tomáš bol s nimi. Prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, stal si doprostred a povedal: „Pokoj vám!“ 27 Potom povedal Tomášovi: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ 28 Tomáš mu odpovedal: „Pán môj a Boh môj!“ 29 Ježiš mu povedal: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ 30 Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. 31 Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho mene. (Jn 20,19-31)
Milosrdenstvo – ako o ňom svedčí Sv. písmo – je nezaslúžený dar. Boh sa skláňa k človeku slobodne a dobrovoľne. Apoštol Pavol o tom jasne hovorí: Ale Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5,8). Evanjelium, ktoré dnes čítame je svedectvom tohto milosrdenstva.
Učeníci majú strach a preto sa skrývajú. Robia, čo môžu: čo im diktuje rozum a čo im umožňujú okolnosti. A do toho vstupuje Ježiš. A nie hocijako. Vstupuje a odpovedá na to, čo ich najviac ťaží. Oni sa boja a sú zamknutí – Ježiš prichádza a prináša pokoj (v. 19). Druhý krok, ktorý urobí je rozptýliť ich pochybnosti. Aby si nemysleli, že je to halucinácia alebo vidina nebodaj duch, ukáže im ruky a bok. A oni sa ho môžu dotknúť. Naplní ich radosť, lebo „ich kríza“ je vyriešená. (v. 20)
Ale Ježiš pokračuje ďalej. Zopakuje požehnanie „pokoj vám“ a odovzdáva misiu: ako mňa poslal Otec, tak ja posielam vás (v. 21) – prijmite Ducha (v. 22) a odpúšťajte hriechy (v. 23). Samozrejme v tomto akte sa skrýva odovzdanie moci učeníkov a jeho nasledovníkom odpúšťať alebo zadržať hriechy, ktoré sa realizuje vo sviatostnom zmierení (spoveď). Ale popritom sa tu skrýva – a ide o oveľa dôležitejší moment – moc pokoja. Ježiš odovzdáva moc prinášať pokoj skrze odpustenie a trpezlivosť. Dáva Ducha, aby sme dokázali odpúšťať a tak prinášali pokoj ostatným. Lebo aj jeho Otec poslal, aby priniesol pokoj: On (Ježiš) je náš pokoj (Ef 2,14).
Ničím si nezaslúžili to, čo pre nich Ježiš urobil. Všetko je dar! Ale tento dar ich premenil natoľko, že to odovzdávajú ďalej: Tomáš s nimi nebol, preto mu hovorili „videli sme Pána“ (v. 25). Tomáš vyjaví svoje pochybnosti, neistotu ba až nedôveru! A hľa, učeníci ho nevyhodia. Nekritizujú. Nekarhajú a netrestajú. Jednoducho ho príjmu s jeho otáznikmi a nedôverou. A Ježiš zruší aj Tomášovu „krízu“! Na túto dynamiku by sme nemali zabudnúť:
– Ježiš prichádza do našich kríz a mení nás skrze svoj pokoj
– Vysiela nás, aby sme robili to isté: vstupovali do kríz iných a privádzali ich k Ježišovi
A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista (Rim 5,1). Tak sa musíme na chvíľku zastaviť a zamyslieť sa nad vlastným životom. Žijem v pokoji? Ak nie, je tu čas obrátiť sa na Ježiša a prosiť o pokoj. V liste Hebrejom čítame: Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase (Hebr 4, 15-16).
Dokážem tento pokoj prinášať ostatným skrze zhovievavosť voči ich nedokonalosti, pochybnosti a nedôvere? Nie? Znovu je tu čas pristúpiť s dôverou k trónu milosti a vyjaviť čo sa skrýva v srdci a prečo!
Známy černošský kazateľ Tony Evans prirovnáva Ježiša k prvej pomoci, ktorá prichádza, aby okamžite zasiahla, keď je zle. Po zastabilizovaní stavu nás vezmú do sanitky, kde je ešte viac lekárskych možností na záchranu. Potom nás prevezú do nemocnice, kde je k dispozícii všetko, aby sa stav pacienta mohol zlepšovať až vrátiť do normálu. V tejto nemocnici sa nešetrí liekmi a poisťovňa hradí všetko. Ježiš takto prichádza nielen k učeníkom – ako sme to čítali – ale ku každému z nás a berie nás do nemocnice: vovádza nás stále viac a viac do vzťahu so sebou a nešetrí ničím, len aby pomohol.
Róbert Jáger, 2016
Ilustrácia: Neveriaci Tomáš ( https://hilltopshepherd.wordpress.com/tag/the-incredulity-of-saint-thomas/)
