Poľnohospodári vedia aké maličké je horčičné zrnko a aká veľká rastlina z neho vyrastie. Človek, ktorí sa narodí je veľmi malý a bezbranný. Nevie rozprávať, čítať ani písať. Nevie dokonca ani chodiť a držať hlavičku. Koľko veľa úsilia to stojí, kým z malého bábätka sa stane múdry a silný človek schopný priniesť rozvoj tomuto svetu, tejto spoločnosti a nepochybne aj sebe samému. Kedy naša viera bude väčšia? Odpoveď máme v evanjeliu: „urobili sme, čo sme boli povinní urobiť.“ Koľkokrát robíme iba to, čo sme povinní urobiť či už je to v práci, v rodine, v osobnej či duchovnej oblasti? Každý človek má sklon robiť iba to, čo sa od neho vyžaduje, to čo sám chce, čo mu je príjemné. Avšak ak robím iba to, čo sa nám prikáže, môžeme priniesť pokrok do nášho života, našej práce, našej spoločnosti? Ak mám „nadiktované“ čo mám urobiť a neprekročím hranicu rozkazu a nepridám svoj vlastný potenciál, vedomosti, nadobudnuté zručnosti, môžem byť prínosom? Takto to nepôjde. Aj naša technika plní „iba naše príkazy“. Počítač, telefón či auto rozvoj samé od seba nepriniesli. Rozvoj priniesol iba človek. A človek disponuje aj vierou nielen v Boha, ale aj dôverou, že Boh mu dal všetky potrebné dary a talenty, aby ich rozvojom mohol priniesť konkrétne niečo nové, čo pomôže mojim kolegom, môjmu zamestnávateľovi, mojim klientom, mojej rodine, mojej spoločnosti. Nestraťme vieru v tieto dary a talenty, ale svedomitou a zodpovednou prácou sa usilujme premáhať svoju pohodlnosť, aby náš život bol prínosom pre nás samých a všetkých okolo nás.
© Jaroslava Kmecová, 01. 10. 2016
