Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal Ježiš toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: ‚Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.‘ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: ‚Bože, buď milostivý mne hriešnemu.‘ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 18,9-14)
Podobenstvo o modlitbe farizeja a mýtnika v chráme rieši otázku, kto je spravodlivý. Už to, že je adresované tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, naznačuje, že človek si vie vzbudiť aj falošný pocit spravodlivosti. Ježiš v podobenstve predkladá dva spôsoby ako riešiť túto otázku – jeden nesprávny a druhý správny. Otázka spravodlivosti sa rieši v chráme pri modlitbe, teda možno povedať, že pred Božou tvárou. Do Božej tváre sa dá hľadieť na spôsob farizeja, alebo na spôsob mýtnika.
Farizej suverénne ďakuje Bohu, že je spravodlivý. Usudzuje to na základe svojich pôstov a desiatkov, ktoré odovzdáva. Nepýta sa Boha, či skutočne konal spravodlivo. Sám sa súdi, a Boh preňho už prestal byť sudcom. A keďže sa sám pasuje do úlohy sudcu, vidí ostatných ľudí ako tých, ktorí si zaslúžia odsúdenie. Možno povedať, že farizej pri modlitbe prestal hľadieť na Boha, a preto ho začali zaujímať ostatní ľudia. Už sa nemodlí, už sa len chváli a súdi. A z chrámu odchádza nespravodlivý. Ba dalo by sa povedať, že ešte nespravodlivejší ako bol predtým. Najhoršie na tom je to, že o tom sám nevie. Naďalej si myslí, že je spravodlivý v Božích očiach.
Mýtnik má veľkú bázeň pred Bohom. Vie že Boh je sudca, ktorý súdi spravodlivo, a pretože mýtnik cíti, že má toho veľa na rováši, pokorne prosí o milosrdenstvo. Hoci sa bojí zdvihnúť oči k nemu, predsa vidí Boha a prestáva vnímať svoje okolie. Volá k nemu ako k sudcovi, ktorý vie byť milostivý a je mu jedno, či je ešte niekto iný v jeho okolí a čo si kto o ňom myslí. Mýtnik sa modlí. Boh vypočuje jeho modlitbu a on odchádza z chrámu ako nový človek. Stretol sa s Bohom. Stretol sa s milosrdným sudcom. V očiach farizeja ostáva stále nespravodlivcom, ale v Boží očiach je spravodlivý.
Bolo by dobré naučiť sa od mýtnika dvíhať oči k nebu tak, aby sme modlitbu končili spravodlivejší, ako keď sme ju začínali.
Štefan Novotný, 22.10.2016
