11. nedeľa po Zoslaní Sv. Ducha
(Mt 18,21-35)
Vtedy k nemu pristúpil Peter a povedal mu: „Pane, koľko ráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.
Preto sa nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý sa rozhodol vyúčtovať so svojimi sluhami. Keď začal účtovať, priviedli mu jedného, ktorý bol dlžen desaťtisíc talentov. Ale pretože nemal skadiaľ vrátiť, pán rozkázal predať jeho aj jeho ženu, aj deti i všetko, čo mal, a dlh splatiť. Vtedy mu sluha padol k nohám, klaňal sa a prosil ho: ‚Pozhovej mi a všetko ti vrátim.’ A pán sa nad tým sluhom zľutoval, prepustil ho a odpustil mu aj dlžobu. No len čo ten sluha vyšiel, stretol sa so svojím spolusluhom, ktorý mu dlhoval sto denárov. Chytil ho pod krk a kričal: ‚Vráť, čo mi dlhuješ!’ Jeho spolusluha mu padol k nohám a prosil ho: ‚Pozhovej mi a dlžobu ti splatím.’ On však nechcel, ale odišiel a vrhol ho do žalára, kým dlh nesplatí. Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo. A tak si ho pán predvolal a povedal mu: ‚Zlý sluha, ja som ti odpustil celú dlžobu, pretože si ma prosil. Nemal si sa teda aj ty zľutovať nad svojím spolusluhom, ako som sa ja zľutoval nad tebou?’ A rozhnevaný pán ho vydal mučiteľom, kým nesplatí celú dlžobu. Tak aj môj nebeský Otec urobí vám, ak neodpustíte zo srdca každý svojmu bratovi.
Ježiš na praktickú otázku Petra „koľkokrát mám odpustiť? – snáď sedemkrát?“ odpovedá nezvyčajne. Nielenže pridá, matematicky povedané, umocnené do nekonečna: nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedem krát. Sedem je číslom plnosti v Biblii, Ježiš pridáva umocnené, teda v modernej reči do nekonečna. Trošku sa to protiví ľudskému zmyslu pre spravodlivosť. Predsa treba mať isté hranice!
Druhé prekvapenie spočíva v tom, že odpustenie spája s nebeským kráľovstvom. Vstup človeka do nebeského kráľovstva je podmienený odpustením „zo srdca“ (v. 35). Rovnako vylúčenie z kráľovstva je podmienené neodpustením (v. 34).
Ako je možné takto odpúšťať? Niekto by si povedal „ako je možné tak zabúdať?!“ Odpustenie však nemá nič spoločné so zabúdaním. Boh nezabúda hriechy, ale ich odpúšťa. Na inom mieste Ježiš kladie odpustenie ako podmienku vyslyšania modlitby (Mt 6,14). Moderný človek, poznačený a ovplyvňovaný pocitovosťou – howyoufeel, ifyoufeel so (ako to cítiš, ak to tak cítiš potom…) – je náchylný stotožniť odpustenie s pocitom: už nič necítim voči tebe, teda som ti odpustil. Pritom to je obrovský omyl, ktorý nás mätie. Odpustenie nemá nič spoločné s pocitmi. Odpustenie je otázkou vôle. Neodplatím ti zlom za zlo, ktorého sa mi od teba dostalo. Už sme o tom uvažovali (http://www.verbumdomini.sk/11-nedela-po-zoslani-sv-ducha-mt-1822-35/ a rovnako aj http://www.verbumdomini.sk/11-nedela-po-zoslani-sv-ducha-mt-18-21-35/ ).
Pozrime sa však na iný detail a to „odpustiť zo srdca“ – ἀπὸ τῶν καρδιῶν (v. 35). Predložka apo znamená nielen fyzickú separáciu „z časti materiálu“ alebo miesta „zo stredu mesta“ alebo časovú „od polnoci“, ale aj začiatok príčiny. Odpustiť zo srdca teda znamená aj odpustenie, ktorého začiatok je v srdci, v hĺbke bytia. Na tom mieste, kde podľa antického človeka, je človek sám sebou, kde sa rodia jeho rozhodnutia, kde je sídlo jeho myslenia, postojov, túžob.
Tento smer uvažovania, umožnený funkciou predložky apo, nás vedie k nasledujúcemu postrehu. Odpustiť zo srdca znamená nepomstiť sa a nebyť falošný. Niekedy človeka totiž láka pomsta. Vrátiť utŕžené zlo, lebo si myslíme, že máme právo vziať spravodlivosť do vlastných rúk. A potom človek jedno hovorí, ale na iné myslí. Žalmista je veľmi presný: Jeho slová sú hladšie ako maslo, ale v srdci strojí vojnu. Jeho reči sú jemnejšie než olej, ale sú to vytasené meče (Ž 55, 22). Presne pred takouto zákernosťou nás Ježiš varuje.
Kniha Sirachovca nám otvára oči, keď nastavuje zrkadlo samotnému človeku a jeho slabosti: Kto sa pomstí, zakúsi pomstu od Boha, ktorý prísne pozoruje jeho hriechy. Odpusť blížnemu jeho nespravodlivosti, keď budeš potom prosiť Boha, odpustí ti hriechy. Ak človek chová hnev proti človeku, ako môže od Boha žiadať uzdravenie?
Žalmista načrtáva aj smer riešenia: nezatracuj ma s bezbožníkmi a zločincami, čo ľuďom rozprávajú o pokoji, ale srdcia majú plné zloby (Ž 28,3). A na inom mieste: Kto však vie o všetkých svojich poblúdeniach? Očisť ma od chýb, ktoré si neuvedomujem, a svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala. Tak budem bez škvrny a čistý od veľkého hriechu.(Ž 19,13-14). Odpoveď teda spočíva v modlitbe o svetlo, aby človek videl seba samého! S tým súvisí aj ustavičná pozornosť venovaná srdcu, teda tomu, čo sa v našom najintímnejšom vnútri deje. Aké túžby sa tam rodia, zvlášť zoči voči nespravodlivosti. Aké sú moje prvé reakcie, keď som konfrontovaný so zlom, neprávosťou, ponížením….
Na prvý pohľad banálna vec – odpustiť či sa odvrátiť a vyhýbať sa (neodpustiť) – nás nielen vovádza, alebo nevovádza do Kráľovstva, ale tvorí jeho neoddeliteľnú súčasť. Kto sa tu nenaučí odpúšťať toho jednoducho nevpustia do spoločenstva, kde všetci dokážu žiť odpustenie bez falošnosti. Stojí za to zamyslieť sa nad tým!
